Patrí medzi popredné dámy našej divadelnej scény a&nbsp;skvelé meno si vybudovala aj na českom trhu. Zuzana Mauréry si kariérnu bilanciu vylepšila tiež v&nbsp;rakúskej Viedni.

Niekoľko rokov účinkovala v&nbsp;markizáckom dennom seriáli a&nbsp;spolu s&nbsp;novou rolou prokurátorky sa onedlho predstaví divákom JOJ-ky. Okrem toho má herečka rozpracované ďalšie televízne, divadelné i&nbsp;filmové projekty, no nezabúda ani na seba a&nbsp;svoje okolie – najmä na milovanú mamu Darinu.

Rozhovor sa začína na nasledujúcej strane.

Ako vnímate súčasnú pohnutú atmosféru v&nbsp;spoločnosti?

Áno, je ťažké nevnímať to. Nikdy som však necítila potrebu sa ku všetkému vyjadrovať a&nbsp;mať na všetko názor. Snažím sa robiť to najlepšie, čo viem, a&nbsp;ovplyvniť to, čo ovplyvniť môžem. A&nbsp;to má svoje hranice. Nemienim sa nechať strhnúť všeobecnou negáciou. A&nbsp;vôbec, vedome sa prestávam stretávať s&nbsp;ľuďmi, ktorí sa stále len sťažujú.

Aj mnohí herci chodia na tribúny a&nbsp;poukazujú na nespravodlivosť. Stojí vám to za to, keď sa potom časť verejnosti obracia proti vám?

Nepatrím medzi nich. Nikdy som na tribúne nebola, aj keď ma organizátori volali. Nemám na to povahu.

Kde hľadať liek na veľký zmier a&nbsp;„pokoj zbraniam“?

To nebude nikdy, nebuďme naivní. Riziko je, že si na to zvykneme a&nbsp;zmierime sa s&nbsp;tým. To máme bohužiaľ v&nbsp;našej DNA. Žiaden liek neexistuje, len pokojné, trpezlivé prekonávanie prekážok cez vzdelanie, kultúrnosť a&nbsp;slušnú komunikáciu.

Viete sa teda dostatočne obrniť voči negatívnym udalostiam a&nbsp;emóciám?

Snažím sa o&nbsp;to. Musím to robiť vedome, ale ide to. Svet je stále krásne miesto pre život a&nbsp;snažím sa nachádzať tie miesta a&nbsp;pocity, uvedomovať si ich a&nbsp;byť za ne vďačná. Nemienim dávať energiu a&nbsp;pozornosť niečomu, čo ne­ovplyvním a&nbsp;len ma to sťahuje dolu. Stále mám okolo seba skvelých ľudí, rodinu, priateľov, kolegov. Som zdravá, mám peknú prácu, žijem síce v&nbsp;krajine, kde si ľudia väčšinou mýlia dojmy s&nbsp;pojmami, ale aj tak je krásna a&nbsp;slobodná. Nemám sa na čo sťažovať. Stačí sa snažiť každý deň urobiť len to najlepšie, čo dokážem. Viac netreba.

Čo vás ostatne najviac dojalo?

Mňa všeobecne dojímajú starí ľudia. Akí sú statoční. Škoda, že sa ich viac nepýtame na ich život a&nbsp;skúsenosti. Teraz sú zaujímaví len mladí. To všetko sú „zakladatelia“. Myslia si, že všetko vzniklo vtedy, keď sa oni narodili. (Smiech.)

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Dá sa vôbec vypnúť a&nbsp;relaxovať?

Dá, čo by sa nedalo! Veď už zo seba nerobme takých martýrov a&nbsp;obete. Veď to je strašne otravné!

Čím vás ešte dokážu ľudia v&nbsp;dobrom či v&nbsp;zlom prekvapiť?

Nuž, naozaj som si nemyslela, že ešte dokáže nejaká hlava štátu takto napadnúť inú krajinu. To ma veľmi prekvapilo. Na jednom natáčaní som mala ukrajinskú jazykovú poradkyňu, mladé dievča, ktoré ušlo z&nbsp;Ukrajiny. Rozprávala mi o&nbsp;ich rodine, o&nbsp;vzájomnej histórii týchto dvoch národov, ako vyzerá Rusko 100 kilometrov na východ od Moskvy. Je to tragédia. Ale život ide ďalej, je úžasne farebný a&nbsp;napriek tejto hrôze ľudia stále vytvárajú úžasné veci a&nbsp;zážitky.

Keď sa chcete usmievať, čo preto robíte?

Treba sa stretávať s&nbsp;ľuďmi, rozprávať sa, podnikať cesty, výlety, športovať, kultúrne sa vyžiť. Akokoľvek! Neuzatvárať sa v&nbsp;tých bublinách pred počítačom alebo mobilom...

Mnohým ženám robia radosť márnotratné nákupy, iným stačí prechádzka, zvlášť teraz, keď je pekná jeseň. Vy to kombinujete?

Nie som nakupovačka. Príroda je, samozrejme, jednoznačný pomáhač. Milujem jesenné farby a&nbsp;rada sa prechádzam vo štvrti, kde bývam, práve na jeseň, pretože už je skoro opadané lístie a&nbsp;odkrýva kadejaké zaujímavé zákutia.

Je partnerský vzťah základnou jednotkou šťastia alebo na to, aby nám nič nechýbalo, si vystačíme byť single?

Ešte vás baví pýtať sa ma tieto otázky? Pretože mňa už naozaj nebaví na ne odpovedať.

Vašou parťáčkou je aj mamina, kvôli ktorej ste sa presťahovali, aby ste jej boli nablízku. Má tendenciu viac poúčať ona vás alebo vy ju usmerňujete a&nbsp;sprevádzate jeseňou života?

Kvôli nej som sa nikam nesťahovala, každá máme svoj vlastný byt. Ale parťáčka je, to je pravda. Je vtipná, bezprostredná, vie si získať ľudí okolo seba. Často som toho svedkom. Okrem toho, že je veľmi disciplinovaná, príkladne sa stravuje, každý deň cvičí, jednoducho má takú vlastnú rutinu a&nbsp;konečne postavila seba na prvé miesto. Je veľmi pozitívna a&nbsp;spoločenská. Je mi v&nbsp;mnohom príkladom. Už sa hnevá na to, že ju spomínam v&nbsp;každom rozhovore. Tak ale zaslúži si. Mám z&nbsp;nej radosť.

Váš otecko tu už nie je, ale v&nbsp;práci ním mohol byť maestro Milan Lasica. Riadite sa nejakým jeho bonmotom či pohľadom na svet?

Takto som to nikdy nepociťovala. Otca mám iba jedného. S&nbsp;pánom Lasicom som sa rozprávala veľmi sporadicky, možno aj preto, že som ho veľmi obdivovala a&nbsp;mala k&nbsp;nemu úctu. Hoci sme spolu, tuším, raz dávno aj hrali tenis, ale nepodarilo sa mi prelomiť tento druh „hanblivosti“. V&nbsp;posledných rokoch som však cítila akési jeho uznanie alebo podporu a&nbsp;bola som naozaj úplne „paf“, keď mi udelil cenu Hercova misia na filmovom Art Feste. Jeho bonmoty a&nbsp;pohľad na svet je určite nasledovaniahodný. Vždy vedel povedať správnu vec na správnom mieste v&nbsp;správnom čase. Vrelo odporúčam jeho denníky, knižne vydané pod titulom V&nbsp;krátkosti. To je parádne čítanie. Inteligentné, presné, vtipné. Ako on.

On miloval dobrú kávu s&nbsp;priateľmi a&nbsp;novinami niekde v&nbsp;starej Bratislave. Fanúšikovia mu tú idylickú chvíľku, vyčlenenú pre seba, občas kazili. Sú situácie, keď viete byť nepríjemná?

Áno, viem byť nepríjemná. Presne tak, ako viem byť príjemná. Ako každý… Závisí od situácie.

V&nbsp;zákulisí sa skloňovalo, že pre seriálových producentov vraj viete byť tvrdý oriešok. Mali ste niekedy hviezdne maniere? Alebo je to o&nbsp;tom, že ste náročná na seba a&nbsp;svoje okolie?

Bože, tieto bulvárne sprostosti. Čo by ste robili, keby ich nebolo? Asi umreli nudou. No tak by sme si mohli definovať, čo sú to hviezdne maniere. Ak napríklad vyžadujete, aby ste sa nemuseli prezliekať na záchodoch v&nbsp;nejakých kaviarňach, maskovať sa v&nbsp;tesnej blízkosti záchodov, kde chodí celý štáb na toaletu. Ak skritizujete podlahu za šialené peniaze, na ktorej máte tancovať, ale nikoho nezaujíma, že je na tancovanie úplne nevhodná a&nbsp;môžete sa na nej škaredo zraniť. Ak dostanete text, ktorý je absolútne nelogický a&nbsp;musíte ho prácne prepisovať, aby bol vôbec hrateľný, tak áno, mám hviezdne maniere. A&nbsp;mám ich väčšinou vtedy, keď ostatné zložky nemajú podmienky na svoju prácu. Nakoniec sa to všetko prejaví na hercovi. Neviem, či je to tým, že sem nechodia natáčať koprodukcie a&nbsp;nemáme od koho zistiť a&nbsp;naučiť sa, čo je norma, alebo tým, že mečiarovci rozkradli štúdiá na Kolibe a&nbsp;dlho sa netočilo…

Máte skúsenosť z&nbsp;práce v&nbsp;Česku, tam je situácia lepšia?

V každom prípade keď mi český kolega povie, že keď ide točiť na Slovensko, cíti sa ako pred 20 rokmi, tak mi je z&nbsp;toho smutno. Vážim si prácu a&nbsp;chcem ju robiť dobre. A&nbsp;chcela by som počúvať chvály nielen na slovenských hercov, režisérov, kameramanov či dokumentaristov, ale aj na profesionálny systém práce. Na dôvažok by som rada pripomenula, ako hovorí jeden môj kamarát, „neoperujeme mozgy, točíme filmy“. (Smiech.)

V&nbsp;čom vám sláva pomohla a&nbsp;ako ste ju prijali? Je náročné uchopiť ju a&nbsp;udržať sa nohami na zemi? Čo by ste odporučili tým, ktorí si na nej „ulietajú“?

Prosím vás, o&nbsp;akej „sláve“ hovoríte v&nbsp;našich zemepisných šírkach. Som akurát „známa tvár“ a&nbsp;to musím prijať, či chcem, alebo nie, pretože to patrí k&nbsp;mojej profesii. Ľudia na mňa chvalabohu reagujú väčšinou veľmi milo a&nbsp;ústretovo, až ma to niekedy dojíma. Samozrejme, že to v&nbsp;každodennom živote pomáha.

Hovorí sa aj o&nbsp;tvrdej konkurencii v&nbsp;hereckej brandži. Kolujú historky o&nbsp;tom, ako niektoré známe dámy už v&nbsp;začiatkoch zadúšajú talent svojich mladších kolegýň. Vás niekedy niekto kariérne šikanoval?

To je ďalšie klišé nášho povolania. Neviem o&nbsp;tom.

Máte nejakú kolegyňu či kolegu, ktorú usmerňujete, radíte jej a&nbsp;vychovávate si ako svoje divadelné „dieťa“?

Nie, nemám. Nepovažujem za slušné niekomu radiť, ak sám o&nbsp;radu nepožiada. Maximálne „sprdnem“ nejakého hereckého „kandrdasa“, že nepozdravil, nepredstavil sa alebo neprišiel načas. Lebo to už je u&nbsp;mladých tiež problém.

Sme síce malý trh, ale treba mať v&nbsp;šoubiznise skutočne ostré lakte, aby vám niekto nevyfúkol vysnívanú rolu?

Úprimne, vôbec neviem, ako sa v&nbsp;herectve v&nbsp;praxi prejavujú&nbsp; „ostré lakte“. Napadajú mi síce nejaké bizarnosti, ale tie patria asi skôr k&nbsp;mediálnej sláve tých, ktorí na nej „ulietavajú“. V&nbsp;podstate som nikdy nemala vysnívanú rolu, a&nbsp;ak idem na nejaký konkurz alebo kamerové skúšky, tak za „ostré lakte“ považujem dobrú prípravu. Ostatné je osud, vkus a&nbsp;názor režiséra, prípadne fungujúca chémia s&nbsp;partnerom.

V&nbsp;pripravovanom seriáli stvárnite vplyvnú prokurátorku. Zmenila vám táto rola v&nbsp;niečom obzory?

Rola určite nie. V&nbsp;popredí seriálu sú uzavreté kriminálne prípady podľa skutočných udalostí, ktoré vyšetruje partia vyšetrovateľov. Skôr mi zmenila obzory celá trestnoprávna klíma, ktorá u&nbsp;nás už dlhšie rezonuje.

Videl som fotky zo seriálu s&nbsp;pracovným názvom Niekde v&nbsp;Európe, z&nbsp;dedinského prostredia, priam stredovekého. Stvárnili ste však aj šľachtičné či priamo panovníčku Máriu Teréziu. Pre ktorú polohu potrebujete viac prirodzenosti?

Prirodzenosť je pre herca veľmi dobrý vklad. Ale je to len základ, na ktorom treba vystavať každú rolu.

Niektoré ženy, zvlášť tie na očiach verejnosti, bojujú so starnutím. Vy ste tiež tasili meč?

Vôbec neviem, kam smerujete. Ak otázka znie, či som podstúpila nejaké skrášľovacie botoxové či iné zákroky, tak odpoveď je: netasila.

Sú zákroky či procedúry, ktorým sa nebránite? Kde sú vaše červené čiary?

Nemám červené čiary. A&nbsp;nikomu to nezazlievam. Ale dosť pochybujem, že po niečom takom niekedy siahnem. Jednak sa bojím a&nbsp;jednak je to vždy vidieť.

Je neprijatie svojho veku dobré v&nbsp;tom, že nás to môže niekam posunúť, núti nás k&nbsp;aktivite vyzerať čo najlepšie, alebo je skôr prehrou a&nbsp;dôkazom, že sa nemilujeme takí, akých nás „naprojektovala“ príroda a&nbsp;ideme proti nej?

Nemusí to byť ani jedno, ani druhé, môže to mať iks iných dôvodov. Napríklad aj ten, že dotyčný chce vyzerať aj navonok tak, ako sa cíti vnútri. Ak to človeku zlepší kvalitu života, nech sa páči. Na to v&nbsp;podstate nemám názor, respektíve mi to je jedno. Ale na herečky typu Nicole Kidman sa už nedokážem pozerať, lebo im jednoducho neverím. Klamú svojou tvárou.

Ktoré prednosti a&nbsp;nedostatky by ste vyzdvihli na Zuzane Mauréry?