Z toho, ako človek podáva ruku sa vraj dá veľa vyčítať. Vy ju podávate pevne a dívate sa pri tom človeku priamo do očí. Aká ste?
Aká som?… asi je nemožné objektívne odpovedať na túto otázku z mojej pozície. Mohli by na ňu približne pravdivo odpovedať ľudia mojej osobe najbližší. Tí, ktorí sú vo veľmi úzkom spojení so mnou. Prešli so mnou kus cesty a zažili ma v najrôznejších situáciách. Sama za seba by som možno mohla pomenovať akurát tak to, o čo sa snažím a aké hodnoty vyznávam a snažím sa k nim priblížiť. Snažím sa byť autentická v každom momente, vďačná, otvorená, svojprávna, snažím sa prijímať seba bez výhrad a za každých okolností, nesúdiť sa, preberať zodpovednosť za svoje myšlienky, slová, činy a rozhodnutia. Nastavovať a udržiavať si pevné rešpektuplné láskavé hranice. Vážim si obyčajnú tichú láskavosť, ozajstnú pozornosť, nezištnú pomoc a podporu, ktorá nie je vystavovaná na obdiv, empatiu, citlivosť, ohľaduplnosť, nadhľad, zmysel pre poriadok a pre krásu, snahu o zlepšenie sa, autentickosť, holú pravdu...
Človek niekedy prekvapí sám seba. Je pravda, že sa najviac spoznávame v krízových alebo v ťažkých životných situáciách?
Myslím si, že to platí. Ťažké osobné životné situácie nás všetkých obnažujú až na holú kosť, ale v, preverujú naše silné a slabé stránky, privádzajú na svetlo naše strachy, zranenia a bolesti a vždy asi v konečnom dôsledku majú tendenciu niekam nás posunúť v duchovnom aj v osobnostnom raste. Na druhej strane si myslím, že situácia je vždy len tak ťažká, za akú ťažkú ju v danom momente považujeme. Niekto cez tú istú situáciu prejde s ľahkosťou tanečníka a iný na tú istú situáciu reaguje absolútnou paralýzou či kolapsom. Je to podľa mňa veľmi individuálne.
Čo ste sa v podobných situáciách o sebe dozvedeli?
Dozvedela som sa, že jediný, kto to môže zvládnuť a kto má nad tým kontrolu, som ja sama. Zistila som, že pokiaľ necítim vnútorný pokoj a istotu, nemám sa radšej vôbec hýbať, nereagovať a nerobiť zásadné životné rozhodnutia. Zistila som, že neexistujú prekážky, existujú iba riešenia. Zistila som, kto je priateľ a že Vesmír nám vždy pomôže tým najneočakávanejším spôsobom. Len mu to treba dovoliť a “netreba tlačiť na pílu”, neunáhľovať proces. Zistila som, že nadhľad je v ťažkých časoch veľmi dôležitý, ak nie najdôležitejší a že humor nás drží nad vodou. Zistila som, že nič nie je také vážne ako sa na prvý pohľad zdá a že strach má riadne veľké oči. Zistila som, že plač je dar a poplakať si treba vždy z hĺbky duše. A zistila som, že aj v ťažkých časoch je vždy na čo sa tešiť a za čo úprimne ďakovať.
Brigitte Macronová otvorene poľutovala Trumpovu manželku: Nemôže si ani...
Ľudia niekedy používajú vetu: „Ľutujem, že som vtedy urobila… neurobila, Bolo to zlé rozhodnutie, Keby som radšej...“ Kedy ste naposledy povedali niečo také vy?
Ja osobne nepoužívam slovo “ľutujem”, pretože ja neľutujem. Bolím a bolievam, to je pravda. Takisto súcitím. Ale neľutujem ani seba, ani svoje rozhodnutia, ani ostatných. Verím, že každý z nás sa nachádza presne v tých podmienkach, ktoré potrebuje na svoj osobný vývin a ktoré sú vlastné jedine jemu samému. A nie je to náhoda. Ja osobne si stojím za každým svojím rozhodnutím a činom, či už to bolo vedomé alebo nevedomé, pretože v danom okamihu a za daných okolností to bolo moje jediné možné rozhodnutie. To, či to niekto posúdi, že to bolo zlé alebo dobré, to neriešim. Ja sama sa snažím nesúdiť. Samozrejme, že aj ja sa niekedy pozerám späť do minulosti a zhodnotím svoje činy z miesta, kde sa práve nachádzam a uvedomujem si, že v súčasnosti by som na niektoré situácie reagovala inak a riešila ich úplne iným spôsobom. Zistila som, že niektoré z mojich rozhodnutí v minulosti boli prchké, niektoré prudko sebecké. Samozrejme najväčšie následky neniesol nikto iný ako ja. Takže táto skúsenosť ma posunula a posúva do roviny, kde sa snažím pri každom svojom rozhodnutí a čine myslieť na to, aký dopad bude mať moje správanie na všetkých a všetko okolo.
Ako sa s odstupom času pozeráte napríklad na to, že ste si v osemnástich vzali herca Dušana Cinkotu?
Svadba s Dušanom mala svoje vlastné okolnosti a opodstatnenie. To, že sa všetko udialo podľa niektorých príliš rýchlo, spôsobil určite aj náš mladý vek, naša úžasná emotivita, vášeň a v konečnom dôsledku naša nezrelosť. Vďaka za to všetko! Vďaka za tú skúsenosť. Na základe tejto skúsenosti dnes viem, že svadba, či skôr manželstvo je krok, ktorý treba veľmi dôkladne zvážiť a radšej do manželstva nevstupovať, ak si človek nie je sám sebou istý a nie je pripravený na turbulencie. Zamilovanosť rozhodne nestačí. Manželstvo je cesta. Miestami ťažká a hrboľatá. V podstate ako každý veľmi blízky vzťah nášho života.
Máte „návod“ na to, ako uzavrieť kultivovane vzťah? Aj navonok ale aj v sebe? Čo pomáhalo vám v ťažkých situáciách?
Návod na kultivované vzťahy nemám, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že čo sa kultivácie týka, ja sa vždy snažím začať v prvom rade od seba. Znie to ako klišé, ale je to podľa mňa nadčasová pravda. Vzťah k sebe samému je jediným a najdôležitejším vzťahom, ktorý máme a ktorý môžeme skutočne kultivovať. Vzťahy s ostatnými sú potom už len odrazom, zrkadlom nášho vzťahu k sebe samému. A nejde tu o egoistickú sebalásku. Nazvala by som to skôr altruizmom. Kultivovaný vzťah vo väčšej alebo menšej miere môžete vytvoriť podľa mňa s každou bytosťou, s každým človekom. Dôležitá je miera úcty, rešpektu, otvorenosti, prijatia, nesúdenia a veľkorysosti. Samozrejme že úroveň a hĺbka vzťahov je rôzna. Tu už vstupuje do hry vzájomná kompatibilita, spriaznenosť a sympatia.
Ste žena, ktorá zrejme veľmi nekalkuluje, ide za svojím srdcom. Keď ste so svojím priateľom pred rokmi odišli na výlet do Mexika, zamilovali ste sa do architekta z Japonska a rozhodli ste sa s ním ostať. Máte s ním aj syna Samka (20). Čo bolo na tomto období vášho života najkrajšie a najťažšie?
Asi máte pravdu. Nie som typ človeka, ktorý kalkuluje. Mám totiž celoživotný pocit, že na to nemám čas, pretože môj čas je vzácny a obmedzený a ja ho nechcem premrhať na činnosti, v ktorých nemôžem prejaviť a tvoriť svoje skutočné pravdivé „ja“. Vzťah so Samkovým otcom bol najkrajší práve tým stretnutím dvoch spriaznených duší. Vzájomne porozumenie. Najkrajšie bolo to, že sa udialo toto vzácne jedinečné stretnutie a vzájomné zdieľanie. Najťažšie bolo, že táto spriaznenosť nemala perspektívu. Prijať tú skutočnosť bolo veľmi bolestivé.
Nakoľko by mala žena ako partnerka vo vzťahu ustupovať, potlačiť svoje ja, svoje potreby a predstavy? Veľa žien sa prispôsobuje – či už zvykom partnerovej rodiny alebo inej kultúre, alebo aj zmenenému správaniu partnera, a potom trpia.
Žena by nemala vo vzťahu s mužom potláčať žiadne svoje potreby, teda svoje ja. Niektoré svoje potreby samozrejme môže realizovať inde, mimo vzťahu. Ale ak dlhodobo a permanentne potláča svoje potreby a necíti sa šťastne a sama sebou, podľa mňa, nie je so správnym mužom. Prípadne ak muž od nej vyžaduje, aby bola iná vo svojom zásadnom charaktere, je dobre vedieť, že ju nemiluje skutočnou láskou. Takáto žena nemôže prejaviť svoju vnútornú krásu a silu. Len skutočne bezpodmienečne milovaná a rešpektovaná žena môže byť krásna a láskavá.
Okrem Samka máte z predchádzajúceho vzťahu ďalších dvoch synov. Vyhovárali by ste im dnes vzťah s cudzinkou po skúsenostiach s inou kultúrou? Hovorili ste, že ste veľmi tolerantná, ale predsa len, mama vidí niekedy aj „za roh.“
Svojim synom, čo sa výberu povolania a partnera nebudem nikdy nič vyhovárať. Je to ich život, ich cesta, ich rozhodnutia. Ja ich tu “len” doprevádzam.
Vychovávať sama tri deti nie je jednoduché – ako si kradnete čas pre seba?
V podstate “ukradnúť si” čas pre seba, bolo pri troch deťoch do istého okamihu úplne nemožné. Myslím si, že do tejto situácie sa dostávajú všetky matky, ktoré sú s dieťaťom či s deťmi samé. Dokonca aj tie s partnerom, ak partner nie je ohľaduplný a podporný. Nie že by ste nevedeli, že psychohygiena je potrebná, ale, kým sú deti malé, je to nemožné. Teda ak ste aspoň z časti zodpovedná. Myslím, že za to môže aj hlboko zakorenený historický vzorec správania sa žien a mužov v našej spoločnosti, ktorý nás všetkých od detstva ovplyvňuje. Je to vzorec príliš zodpovednej a obetavej matky, ktorá sa stará o deti, domácnosť a nebodaj ešte aktívne zarába na živobytie a muža, ktorý nepreberá zodpovednosť za výchovu svojich detí. V takom prípade vyhorenie ženy matky je len otázkou času.
Zažili ste to?
Mne samotnej sa stalo, že som sa pri troch deťoch dostala do veľkého fyzického a psychického vyčerpania. Deti ale medzičasom vyrástli a niektoré veci sa tým zjednodušili. Okrem toho sme nedávno prešli s otcom mojich dvoch synov do striedavej starostlivosti. Má to svoje výhody aj nevýhody, stále nie som si istá, či je to správny spôsob výchovy. Ale, keďže podľa môjho názoru a hlavne skúsenosti, dobrá matka je aj oddýchnutá spokojná matka, vítam toto riešenie.
Snažíte sa teraz vedome potláčať tento vzorec obetavosti? Spomínali ste, že si synovia aj sami varia, že sa učia samostatnosti... Že deti netreba ľutovať…
Nesnažím sa vzorec potláčať, snažím sa ho nahradiť novým. Snažím sa nepreberať za všetko a všetkých zodpovednosť. A dôverovať, že to zvládnem aj ja, aj deti. Pretože kto je ideálny? Nikto nie sme dokonalý, skoro všetci žijeme v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím. Reagujeme alebo nereagujeme autenticky na životné udalosti, ktoré nás zasahujú aj nepripravených. A tie reakcie sú rôzne a to je ľudské. Nechcem, aby si moji synovia mysleli, že žena je ideálny tvor bez negatívnych emócií, ktorý sa vždy usmieva a všetko vyrieši. Chcem, aby vedeli, že ženy niekedy vôbec nevedia a netušia, čo majú urobiť, a že sú chvíle a niekedy aj celé obdobia, keď ich pohltí hlboký smútok a bezmocnosť, že sú dni, keď sú bezradné, podráždené, precitlivelé, nespokojné… Chcem aby vedeli, že poplakať si a zúfať si a báť sa je tiež v poriadku… ale zároveň ich vediem k tomu, aby verili a boli si istí tým, že slnko vždy nakoniec vyjde a že riešenie sa nájde a že spolu to vždy zvládneme.
Svoju profesiu ste trochu potlačili do úzadia už v čase, keď ste odišli zo SND, aby ste „objavovali svet“. Bol to dobrý krok? Mali by sa takto ľudia oslobodzovať a nezväzovať strachom z toho, čo bude?
Z angažmá v SND som odišla, keď som mala myslím 23 rokov. Nechcem súdiť, či to bolo dobré alebo zlé rozhodnutie, pretože to neviem. Viem, že bolo v danom okamihu potrebné. Bola to moja cesta. Toto rozhodnutie samozrejme nieslo zo sebou všeličo. Na jednej strane mi možnosť robiť aktívne hereckú profesiu preveľmi chýbala, to je pravda. Na druhej strane som zažila život, ktorý by som inak nezažila - úžasné pocity, zázračné miesta, zaujímavých ľudí, iné kultúry… Je toho veľa. Ale v podstate som svoju profesiu nikdy neopustila. Ona vie, že ju milujem. Nevážila som si však príležitostí a to sa nerobí. A tak som musela na to prísť, musela som dozrieť, musela som narásť. Čo sa strachu týka. Nemali by sme robiť rozhodnutia zo strachu, mali by sme ich robiť v mene lásky. Vtedy sa určite nestratíme. Strach je zavádzajúci, strach je slepá ulička. Skôr či neskôr nás dostane. Láska je cesta.
Bolestné priznanie manželky Andyho Hryca. To, čo robila po tragickej smrti syna Huga (†22)...
Vrátili by ste sa dnes rada na dosky SND?
Veľmi rada by som sa tam vrátila.
Kde vás dnes môžu ľudia vidieť?
Momentálne ma diváci môžu vidieť v trnavskom divadle J. Palárika v predstavení Mauricea Maeterlincka Modrý vták. Je to nadčasový príbeh, ktorý zrežíroval Peter Palík a prenádhernú hudbu skomponoval Martin Geišberg. V dohľadnom čase som si zahrala napríklad v seriáli Semafor, Inšpektor Max, Tajné životy, Za sklom... Nedávno sme natočili reklamu pre nemenovaný obchodný reťazec. S mojou kolegyňou herečkou Elou Lehotskou sme otvorili kurzy herectva pre dospelých pod značkou Herecké minimum.
Kto chodí na vaše kurzy? Ľudia dnes musia často „hrať“ aj keď nestoja na javisku...
Naše kurzy navštevujú napríklad ľudia, ktorí si chceli herectvo vždy vyskúšať, alebo ľudia, ktorí majú “knedľu v krku”, keď majú niečo povedať na verejnosti, alebo ľudia, ktorí si chcú oddýchnuť a “váľať sa”, ľudia, ktorí chcú študovať herectvo alebo réžiu… Je to naozaj pestré a rozmanité.
Aj pri tanci treba hrať – vy chodievate relaxovať okrem iného aj do klubu, kde sa tancuje argentínske tango.
Dovolím si polemizovať. Myslím si, že pri tanci sa nemá hrať. Jeden z našich workshopov má názov Hranie nehraním. Je to cesta, o ktorej sme s Elou presvedčené, že je správna, a ktorú presadzujeme tak v herectve ako aj v živote. A ja aj pri tanci. Autenticita, pravdivosť, tu a teraz, v tento okamih, nádych a výdych, nevedenie… nech je situácia akákoľvek je vždy zaujímavejšia ako všetko hrané, umelé a neprirodzené.
Práve v tomto prostredí ste sa spoznali so spisovateľom Jozefom Heribanom. Boli to sympatie „na prvý pohľad“?
Boli. Z mojej strany určite. Nie však na prvý pohľad, ale na prvý pocit a na náš prvý spoločný tanec.
Aký je vlastne váš vzťah, čo si navzájom dávate?
Náš vzťah je výnimočný, vzácny a jedinečný. Priateľský, slobodný, rešpektujúci sa, láskavý, založený na otvorenej komunikácii a demokracii. Neviem, čo dávam ja Jozefovi, ale viem, čo on dáva mne. Je to neuveriteľný pocit ľahkosti bytia, istoty, spolupatričnosti, úprimnosti, nehy a vášne. Pocit, že som úžasná, talentovaná žena, ktorá všetko dokáže a zvládne. A ak nie, vôbec to nevadí.
Boli ste bez partnera vyše osem rokov. Čakali ste, že sa niečo také stane?
Nečakala som to. Bola som však pripravená vedome si vybrať. Byť partnerkou so všetkým, čo k dlhodobému a úspešnému partnerstvu patrí.
FOTO VNÚTRI: Zdevastovaná Dara Rolins priznala krízu. Na záver dňa potrebovala niečo na povzbudenie
6 otázok Adely Vinczeovej pre manžela Viktora. Na TOTO sa ho doma nepýta
