Sklamalo vás, že seriál Kukučka po šesťdesiatich častiach končí?

Vraj seriály sa divákom už zunovali. Vzala som to normálne, o detailoch sa nechcem vyjadrovať. Nemám šťastie na dlhodobé projekty, na druhej strane, každý koniec znamená nový začiatok.

Teší hercov, keď sa exteriéry nakrúcajú v prekrásnej prírode?

Vedela som, kde má Štefánik mohylu, ale v Košariskách som nikdy predtým nebola. Musím priznať, že tá krajina ma fascinovala. Penzión, kde sme natáčali, bol pôvabný, pracujú v ňom schopní ľudia. Neďaleko odtiaľ mám zas kamarátov farmárov, ktorí chovajú býky.

Zostávate verná jednému divadlu i jednému manželovi. Je práve vernosť najväčšia cnosť?

A ešte jednému autu (smiech). Už mám šieste tej istej značky, tridsať rokov toho istého muža a tridsaťdva rokov som členkou nitrianskeho divadla. Zmena je síce život, ale keď je niečo dobré a funguje to, načo to meniť?

Týka sa to aj manželstva?

S Igorom nie som tak dlho preto, že mi to káže viera, veď som ateistka, ale preto, že sme chceli byť spolu a snažili sa prekonať aj všetko zlé, čo život priniesol. Dokonca sa mi zdá, že teraz je to medzi nami najlepšie, aké to kedy mohlo byť.

Vaša dcéra žije v Prahe. Bolo ťažké vyrovnať sa so syndrómom prázdneho hniezda?

Nebolo to jednoduché, veď roky sa celý náš život točil len okolo Katky. Znova sme sa s mužom naučili venovať jeden druhému, veľa sa spolu nasmejeme. Odporúčala by som to mladým, lebo mám pocit, že mnohí sa rozchádzajú po prvej vážnejšej hádke.

Ak váš vzťah stále funguje, znamená to, že najťažšie je vydržať?

Vydržať je oveľa ťažšie, ako odísť. Ak prekonáte všetky ťažkosti, zostanete spolu v dobrom aj v zlom, nie je to dôvod na hrdosť? Jožko Bednárik hovorieval, že každá správna Slovenka musí byť aspoň raz vydatá. A pre mňa dodal: Pavlíčka, ty si úplný prototyp, ty sa musíš vydať!

V tých časoch boli herečky u mužov v kurze?

Neklamme si, že by si ich chlapi chceli brať za manželky. Herečky vždy chceli len na niečo, ale za manželky si brali gazdinky a kuchárky. A je pravda, že môj muž bol jediný a prvý, kto mi povedal: Poďme na radnicu! Vlastne je hrdina, že si ma zobral (smiech).

Keď prišli turbulencie, nemali ste v hádke výhodu, že ako herečka máte podrezanejší jazyk?

Naopak, ja neznášam hádky ani krik. Na mňa rodičia nikdy nekričali a ak som za tých tridsať rokov manželstva dvakrát zvýšila hlas, to je veľa. Skôr som typ ženy, ktorá mlčí, a to je vraj oveľa horšie, ako sa hádať. Po tichej domácnosti môj muž vždy prišiel a spýtal sa: Pani ide do mesta? Môže ju pán odviezť?

Celkom vtipné udobrovanie…

Odpoveď na túto otázku, ako aj celý rozhovor, nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka Báječná žena, alebo v pokračovaní článku ako súčasť Piana.

Igor má zmysel pre humor, pre mňa je dôležité, aby ma vedel rozosmiať. Páči sa mi, keď chlap nerozpráva veľa. Ženy sú na to, aby štebotali, a muž má občas povedať niečo múdre… A ešte som rada, že mi dáva slobodu.

Nie je sloboda v partnerskom vzťahu dvojsečná zbraň?

Nikdy mi neurobil scénu zo žiarlivosti, nikdy ma nešpehoval. A to som za mesiac mala v divadle aj dvadsať predstavení. Náš vzťah sa zakladá na dôvere.

Stále pracuje v zahraničí?

Štyri dni v týždni je preč, vtedy sa stretávam s kamarátkami, chodím do kina, na vernisáže. Keď príde Igor domov, má navarené, napečené, upratané. A snažím sa mu venovať.

Hoci je vaša dcéra už dávno dospelá, necnie sa vám za ňou?

Jasné, že cnie. Povedala, že môžeme byť radi, že je tak blízko, veď to pokojne mohol byť aj New York. A je vôbec isté, že Praha bude jej poslednou stanicou, keď mladí majú dnes také veľké možnosti?

Už stojí na vlastných nohách?

Áno, lebo chce byť samostatná. Nežiada od nás ani cent. Už počas vysokej školy si dokázala na seba zarobiť. Nám sa to páčilo, lebo to je podľa nás jeden z cieľov rodičovskej výchovy. Ale Katka veľmi dobre vie, keby sa stalo čokoľvek, sme tu pre ňu.

Riešili ste niekedy vážnejšie svoj vek?

Nikdy. Nie je dôležité, koľko máte rokov, ale to, ako sa cítite. Telo už nemám ako v dvadsiatke, ale obsah hlavy vtedy a teraz by som určite nemenila. U nás sa však glorifikuje výzor, málokoho zaujíma, čo má človek v hlave a v srdci.

Podstúpili by ste nejaký zákrok, aby ste si „predĺžili“ mladosť?

Podstatná je duševná mladosť. Marcela Laiferová v jednom šansóne spieva: „Na čo som to všetko poprežívala, aby som to teraz poprešívala?“ Chcem, aby sa na mojej tvári odrážalo to, čo som zažila, veď to patrí k môjmu veku. Už nechcem hrať roly mladých báb, ale roly zrelých žien, a na to musím mať v tvári niečo napísané.

Čo máte na svojej chalupe v Červenom Hrádku najradšej?

Ticho, pokoj, kvety… A v lete milujem ležať na slnku, sledovať oblaky a biele čiary po lietadlách. Lebo v divadle sme ako v bani, v čiernej diere, navyše mám alergiu na divadelný prach. Na chalupe sa môžem zhlboka nadýchnuť, keď kráčam po poliach a obdivujem nádhernú jeseň. Žiadny maliar nenamieša také farby ako príroda. Baterky si viem dobiť len na dedine, ďaleko od hlučného davu.

Teší vás aj ideálna vzdialenosť – dvadsať kilometrov od Nitry?

Jasné, že teší. A je tam aj psík Linda, ktorý sa na mňa pozerá s takou láskou, ako sa na mňa nikto nikdy nepozeral.

Dlhé prechádzky sú váš najlepší relax?

Chodíme so susedkou a s jej psom, rýchlou chôdzou päť až osem kilometrov. Takmer každý deň. Cítim sa šťastná, nabitá energiou, príjemne unavená. O desiatej večer zaspím ako poleno a zobudím sa až ráno.

Vraj roky zbierate anjelikov…

Páčia sa mi, ale už som s tým prestala, lebo ich nemám kam dávať.

Veríte, že vás nejaký anjel aj ochraňuje?

Asi mám anjela strážneho, lebo párkrát v živote sa mi stali zvláštne veci. Verím, že je čosi medzi nebom a zemou. Keď sa mi darí, mám veľa práce a aj niečo zarobím, vždy sa snažím robiť i benefičné veci a tak sa poďakovať za šťastie, ktoré mám v živote.

Máte ho aj pri šoférovaní auta?

Našťastie áno, ale bola som napríklad v stane, ktorý sa pred pár rokmi zrútil na festivale Pohoda. Nič sa mi nestalo, preto sa to snažím nejako vrátiť a pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú…

Blížia sa Vianoce. Potešila by Evu Pavlíkovú ako darček kabelka za tisíc eur? Vraj nie, lebo v takej drahej kabelke nevidí žiadny zmysel. „Môj otec hovorí, že na druhý svet si nič neodnesieš a ešte nikdy za žiadnou rakvou nešiel kamión s bohatstvom nebožtíka,“ usmieva sa členka Divadla Andreja Bagara v Nitre a dodáva: „Zbieram zážitky z ciest i z umenia, to je pre mňa najväčšie bohatstvo. Tie mi môže zobrať len alzheimer…“

Herečka Eva Pavlíková verí, že má anjela strážneho: Čo sa jej prihodilo?

Výber pre vás