Magdaléna Magdová

Ministerka kultúry Natália Milanová leží v žalúdku mnohým, ktorí tvrdia, že sa len prizerá ich problémom. Rezortná šéfka to odmieta a vyzvala 220-tisíc ľudí pracujúcich v kultúre, aby radšej vyplnili registračný formulár, s ktorým pôjde za vládnym „financmajstrom“ Eduardom Hegerom. Minister totiž nepustí ani euro bez potrebných dát kto, na čo a prečo finančnú injekciu potrebuje. „Zaočkovať“ sa pokúsil aj herec Maroš Kramár. Zvedavosť mu nedala a formulár si teda vyplnil. Ďaleko však nezašiel. Šéfke Milanovej, ktorá poslala ľudí do šichty do klientskeho centra, aby bezradným žiadateľom s registráciou pomohli, niečo odkázal.

Ako vidíte situáciu v kultúrnej sfére? Ako sa dotkla vás?

Je to tragické, ale je to pandémia… My starší, čo máme niečo našetrené, to nejako prežijeme. Oveľa horšie sú na tom mladí, ktorí majú pôžičky a nemajú našetrené. Niektorí ľudia nám nadávajú, že sme darmožráči, ale ťažko vysvetlíte človeku, ktorý nikdy nehral trojhodinové predstavenie, či to je ťažké, alebo nie. Ja si vážim každé povolanie, bol by som rád, keby si ľudia vážili aj moju prácu. Samozrejme, niečo je lepšie platené a niečo horšie. Taký istý výkon, ako podám ja, podá aj mladý začínajúci herec, ktorý, samozrejme, za to nedostane tie isté peniaze, čo ja. Ale čo je spravodlivé? Je mi ľúto všetkých, ktorí už nemajú zásoby.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Ako by sa to malo podľa vás vyriešiť, aby prežili aj chudobnejší umelci? Uchádzate sa aj vy o podporu štátu?

Ono je to veľmi ťažké, všetci majú rozum na to, ako by sa to nemalo, ale nikto nehovorí, ako by sa to malo urobiť. Ja sám neviem. Ten dotazník, o ktorom pani ministerka hovorí, že je veľmi jednoduchý a na päť minút, som skúšal vyplniť. A nie je to ani na päť minút, ani jednoduché. Je to akoby druhé daňové priznanie. Ale ja už som daňové priznanie podal. Sú predsa štatistické a daňové úrady, kde sa dá všetko zistiť. A keď ministerstvo chce vedieť, koľko nás je, tak nech vypĺňame tlačivá takto: robím v&nbsp;kultúre ako herec alebo maskérka alebo... a dám im rodné číslo a ostatné si môžu zistiť sami. Alebo im môžem nadiktovať všetky zrušené produkcie. Aj ako herec, aj ako producent, kde im môžem dať aj mená všetkých spolupracovníkov, aj koľko mali dostať vyplatené. A&nbsp;nech nám vyplatia 80 % ušlého zisku. To by bola spravodlivá pomoc.

Rozprávate sa o tom všetkom aj s kolegami a priateľmi z hereckej brandže?

Ja sa teraz s nikým nestretávam… Mám aj svoje divadlo, svoju produkciu, som aj najímaný herec, aj producent. Robím tu, robím v zahraničí. Pre mňa je vyplniť tie tlačivá absolútny rébus, lebo to musím vypĺňať za rôzne organizácie. Na Slovensku teraz nič netočím. Tí, čo točia, si ešte sem-tam niečo zarobia, aj dabing sa asi robí. Ale netuším, z čoho žijú tí, ktorí žijú len z divadla a nie sú zamestnanci. A to sa stále bavíme len o nejakých kultúrnych pracovníkoch, ale sú tu aj osvetľovači, zvukári, technici, na nás je napojených veľa ľudí.

A čo teda hovoríte na finančnú pomoc, ktorú ponúka umelcom vláda?

Tá je tiež diskutabilná, lebo stále sa rieši, že tí, ktorí veľa zarábali, majú z čoho žiť a tí, ktorí zarábali málo, nemajú z čoho žiť. Ja im tú pomoc prajem, ale na druhej strane, tí, ktorí veľa zarábali, predsa aj najviac odvádzali štátu! Tak prečo nemajú nárok na pomoc? Lebo veď máme našetrené? To je trošku nespravodlivé. A ďalšia vec je, že tí, ktorí zarábali viac, majú podľa toho aj nastavený život, platia oveľa vyššie účty, lebo vedeli, že na to majú. A aj v tejto nulovej fáze musím predsa platiť účty. Mám teraz začať všetko rozpredávať? Ale úprimne na vládu veľmi nenadávam, lebo veď sme ju volili na to, aby nás zbavila zlodejov a podvodníkov. Všetci tu len „hejtujú“, ale nikto im nejako veľmi nepomáha. No je pravda, že keď počúvam pani ministerku, zdá sa mi, že tomu až tak veľmi nerozumie. Na ministerstve nepotrebujem umelca, ale dobrého ekonóma, biznismena, ktorý vie vymyslieť, ako to dať dokopy.

Máte bohaté profesionálne skúsenosti nielen zo Slovenska, ale aj z Česka. Riešia tam situáciu inak?

Neviem, lebo mňa nezastupujú žiadne odbory ani nikto. Ale myslím, že je to také isté ako u nás. Tí, ktorí zarábali málo, teraz nezarábajú nič a nemajú nič našetrené a sú na tom zle.

Mávajú tam menej úspešní herci aj iné zamestnanie?

Netuším. Len viem, že v Amerike každý herec, ktorý práve nehrá, je čašníkom alebo taxikárom, lebo to sú profesie, z ktorých sa dá rýchlo vrátiť, migrovať hore-dole. Ale už to prichádza aj sem. Môže si niekto hovoriť, že je herec, ale keď je na voľnej nohe a nezoberú ho do nejakej hry alebo seriálu, tak nemá z čoho žiť.

Predsa len, je niečo, čo umelci môžu tým českým závidieť? Čo by sa u nás mohlo zlepšiť?

Myslím, že teraz treba celoplošne pomôcť ľuďom, ktorí sú na tom zle, napríklad mesačným paušálom. Ale čo je dôležité, v Česku je v každom malom meste divadlo, kultúrny dom a je tam naliatych veľmi veľa peňazí. A je to aj vidieť, je tam nové osvetlenie, ozvučenie, krásne upravené priestory. To na Slovensku neexistuje.

Aj tu predsa máme kultúrne domy...

Tie „kulturáky“ sú špinavé, zapustnuté, zaprášené, hrá sa tam raz do mesiaca, sú tam tri svetlá, tam nie je nič! A to mám z vlastnej skúsenosti, lebo som desať rokov hral po českých mestách a dedinách. To je „nebe a dudy“, neskutočný rozdiel. My na Slovensku nemáme kde kultúru šíriť. A toto by bola najväčšia pomoc po tom, keď prejde táto pandémia. Treba postaviť alebo zveľadiť kultúrne stánky. Z bývalých kultúrnych domov sú tržnice, niet kde hrať! To je tragédia. Nezávislá kultúra potrebuje hlavne priestor, kde sa môže realizovať. Tak ako športovci potrebujú športoviská, my potrebujeme kultúrne stánky. Ale naozaj „kultúrne“.

Myslíte, že môže dôjsť až do nejakého hromadného štrajku ľudí v kultúre?

Obávam sa, že môže a veľmi ľahko. Lebo neschopnosť ministerstva kultúry je zjavná a náklonnosť politikov ku kultúre sa nejako veľmi neprejavuje. Takže sa obávam, že kultúrna obec sa začne brániť, a bojím sa, že to môže zle dopadnúť. Mnohým ľuďom dochádza trpezlivosť. Je mi jasné, že nemôžu byť nikdy spokojní všetci, ale vyzývam všetkých, ktorí píšu na sociálne siete, a všetkých, aj mojich kolegov, aby trošku rozmýšľali. Nielen aby do toho dávali zlosť, ale nech si sami položia otázku, ako by oni riešili túto situáciu. Napísať, že ten, čo rozhodol, rozhodol zle, je jednoduché. Ale obávam sa, že ani tí, ktorí to teraz riešia, to nevedia, to je na tom najhoršie.

A zase sme pri ministerstve kultúry, ktoré vám asi dosť dvíha tlak.

Ja im to fakt nezávidím. Ale oni naozaj nevedia, koľko ľudí za rok vyštuduje herectvo, koľko sa živí tancom, hudbou, fakt potrebujú vypĺňať dotazníky? Navyše, vraj je to len orientačné, „keď neviete, napíšte nulu“. Tak na základe čoho idú pýtať peniaze?

Vy ste sa teda ten formulár pokúšali vyplniť, ale neúspešne?

Ja som sa to snažil vyplniť a navyše sa mi to vyplo. (Smiech.) A keď som to zapol znovu, už tam nebolo nič z toho, čo som tam napísal. Pani ministerka povie, že je to jednoduché vyplniť a trvá to päť minút. A že dostali 6 000 vyplnených formulárov a z toho iba 1 500 je vyplnených dobre. Tak buď to teda nie je jednoduché, alebo drvivá väčšina ľudí v kultúre sú hlupáci, ale to si ja nemyslím.

Aké bude mať podľa vás dlhodobé dosahy aktuálna stopka pre kultúru?

Netuším. Ale keby to aspoň donieslo to, že keď korona odíde, začnú sa na Slovensku budovať kultúrne stánky, javiská, divadielka. Je napríklad nepochopiteľné, prečo sú školské auly len aulami. Viete si predstaviť tie veľké sály, ako každý večer zívajú prázdnotou? V každej sa mohol robiť koncert, divadlo, hocičo. Už keby sa pri stavbe myslelo na to, že keby sa na pódium, kde stojí pedagóg a prednáša sedemsto ľuďom, pridalo len trochu viac peňazí, mohlo by to fungovať ako multifunkčný priestor.

Ako by sa ešte podľa vás dala podporiť kultúra na Slovensku?

Spôsobov je veľa. Napríklad v Amerike je komisia, ktorá môže udeliť kvalitnému neštátnemu umeleckému subjektu dotácie na každé predstavenie či koncert napríklad 200 eur. Ak si niekoho diváci žiadajú a odohrá to predstavenie stokrát, dostane dotáciu stokrát, a&nbsp;ak zahrá za rok len 5 predstavení, tak dostane dotáciu len päťkrát. Je to podľa mňa rozumnejšie, ako dať niekomu dotáciu dopredu a&nbsp;potom kontrolovať, ako s&nbsp;ňou naložil. Napríklad dotácia na to, aby mohol za divákmi cestovať. Náklady na cestovné sú často neprekonateľná položka. Keď idem s mojím divadielkom hrať z Bratislavy do Košíc, tak len za dve autá hore a dole si budem pýtať pomaly viac ako za celé predstavenie... Vrátim sa opäť k dotazníkom – akú má výpovednú hodnotu pýtať sa, čo som zarobil od marca do septembra v&nbsp;roku 2019? A&nbsp;porovnávať to s&nbsp;rokom 2020? Veď v jednom roku som mohol mať veľké príjmy a&nbsp;v&nbsp;tom druhom som plánoval nič nerobiť. To by asi nebolo fér, keby som teraz niečo pýtal od štátu.

Ale v&nbsp;obrátenom garde, keby som v&nbsp;roku 2019 mal malý príjem, ale v&nbsp;roku 2020 som mal naplánovaných dokonca už aj predaných 50 predstavení, tak som zase v&nbsp;nevýhode. Dnes môžem mať úplne iné náklady na produkciu, ktorú budem robiť o polroka. Veď je rozdiel, či produkujete šou ako Partička, kde stačia štyri stoličky a&nbsp;žartujete, a iné je predstavenie s kulisami, kostymérkou, maskérkou, osvetľovačom, keď je to produkcia, ktorá sa musela dlho skúšať, a&nbsp;platíte autorské práva. A úplne iné sú náklady, keď prídete s muzikálom a orchestrom.

Máte na záver nejaký odkaz ministerstvu kultúry?

Pozdravujem pani ministerku (pre ktorú sú kone veľkou vášňou, pozn. red.), že rád by som si s ňou zajazdil na koňoch. Lebo ja sám mám kone a viem, že je radosť dívať sa z konského chrbta na svet. Ale myslím, že ministerské kreslo je trošku vyššie sedlo. Tam už nestačí vedieť len kopnúť koňa a zatiahnuť za uzdu. A pritom mi je veľmi sympatická a milá, ale... Držím všetkým palce, aby sa to čo najskôr skončilo.