Keď sa s Helenou Krajčiovou stretávame na káve, má za sebou ranný tréning s tanečným partnerom na Let's Dance, nakrúcanie seriálu Mama na prenájom a pred sebou voľný večer. Muž totiž s deťmi vyrazil na lyžovačku. A tak sa inak zaneprázdnená mama chystá stráviť čas v kine pri dobrom filme. Sama. „Rada vyrazím do kina aj s niekým, ale keď idem sama, môžem si po skončení filmu nechať v sebe príbeh ešte pokojne dožiť. Je veľmi príjemné len mlčať a nechať doznievať videné,“ hovorí.
Mimochodom, ani v čiernej komédii Invalid, v ktorej si zahrala, toho veľa nenahovorí, no jej postava rozhodne nežije v pokojnej rodinnej atmosfére. Za manžela má extrémneho cholerika, ktorý svojou výbušnosťou vyženie syna z domu. Preto sa zatne a neprehovorí, kým ho muž nedovedie späť...
Aký máte vzťah k čiernym komédiám?
Mám veľmi rada tento typ humoru. Skrátka, je to šteklivé, vzrušujúce a vyžaduje to odvahu. Baví ma, keď je humor jemne za hranicou a keď je neočakávaný. Jeden z mojich najobľúbenejších filmov vôbec je Burn after reading.
Zrejme ste teda naozaj stáli o rolu v Invalidovi...
Od začiatku som to chcela robiť, pretože režisér Jonáš Karásek (Amnestie, Kandidát, pozn. red.) a celý tím, ktorí film točili, sú veľmi šikovní a milí ľudia. Keď ma zavolali na konkurz, neváhala som. Chvíľu sa to naťahovalo, musela som prejsť tromi kolami.
Vášho manžela hrá Gregor Hološka. Sadli ste si ľudsky?
Gregorko je veľmi milý, neviem si ani predstaviť, že by sa s ním niekto necítil dobre. Je to čistý človek. On bol do svojej postavy schválený oveľa skôr ako ja, takže som vedela, že ak sa mi to podarí, bude mojím partnerom. My sme spolu ešte nehrali, takže sme sa veľmi potešili, že to vyšlo. Dovtedy sme sa len vnímali, sme z toho istého kraja... On je skrátka skvelý.
Dej filmu sa odohráva v 90. rokoch. Dýchla na vás minulosť svojím spôsobom?
Točili sme v starom byte, v ktorom reálne žije jeden pán na dôchodku. Bol zariadený tak, že keď sa k tomu pridali dokonalé dobové kostýmy, zacítila som tú dobu. Obdivovala som tam všetky tie staré predmety, ktoré som si pamätala, staré zariadenie, poličky, kuchynskú linku, ešte aj starý typ popolníka či hodín. Naozaj na mňa verne dýchla doba a hovorila som si: Áno, takto to vyzeralo, keď som bola tínedžerka.
Hráte ženu, ktorá toho veľa nenahovorí. Nemuseli ste sa učiť veľa textu. Cítili ste to ako výhodu?
My, herci, sme zvyknutí na to, že sa denne musíme veľmi rýchlo naučiť veľké množstvo textov. Nie je to však naša hlavná náplň, len nutnosť. Dôležité je, ako ten text potom použijeme. Nebudem však tajiť, bolo príjemné ísť na pľac s tým, že nemusím nič vedieť naspamäť. Občas sa to pritrafí. Keď sa napríklad točia nemocničné scény, človeku aj dobre padne, že si len tak poleží ako pacient, kým ostatní okolo musia vedieť texty a majú dialógy. Tu som si síce pospať nemohla, ale učiť texty som sa naozaj nemusela. To bolo trošku za odmenu. (Smiech.)
Takže ste sa potom sústredili viac na hranie telom a očami?
Pri samotnom hraní už absencia textov nie je žiadna úľava, pretože človek musí byť rovnako skoncentrovaný, ako keby texty mal. Tak či tak vediete dialóg, hoci neverbálne. A to si vyžaduje sústredenie.
