Helena Krajčiová odkryla kus súkromia: Býva u nej doma krik?

Helena Krajčiová prekvapuje: Mám rada samotu a introvertov. A čo robí na streche svojho domu?

ROZHOVOR Herečka Helena Krajčiová prekvapuje slovami o samote 

Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Keď sa s&nbsp;Helenou Krajčiovou stretávame na káve, má za sebou ranný tréning s&nbsp;tanečným partnerom na Let's&nbsp;Dance, nakrúcanie seriálu Mama na prenájom a&nbsp;pred sebou voľný večer. Muž totiž s&nbsp;deťmi vyrazil na lyžovačku. A&nbsp;tak sa inak zaneprázdnená mama chystá stráviť čas v&nbsp;kine pri dobrom filme. Sama. „Rada vyrazím do kina aj s&nbsp;niekým, ale keď idem sama, môžem si po skončení filmu nechať v&nbsp;sebe príbeh ešte pokojne dožiť. Je veľmi príjemné len mlčať a&nbsp;nechať doznievať videné,“ hovorí.

Mimochodom, ani v&nbsp;čiernej komédii Invalid, v&nbsp;ktorej si zahrala, toho veľa nenahovorí, no jej postava rozhodne nežije v&nbsp;pokojnej rodinnej atmosfére. Za manžela má extrémneho cholerika, ktorý svojou výbušnosťou vyženie syna z&nbsp;domu. Preto sa zatne a&nbsp;neprehovorí, kým ho muž nedovedie späť...

Aký máte vzťah k&nbsp;čiernym komédiám?

Mám veľmi rada tento typ humoru. Skrátka, je to šteklivé, vzrušujúce a&nbsp;vyžaduje to odvahu. Baví ma, keď je humor jemne za hranicou a&nbsp;keď je neočakávaný. Jeden z&nbsp;mojich najobľúbenejších filmov vôbec je Burn after reading.

Zrejme ste teda naozaj stáli o&nbsp;rolu v&nbsp;Invalidovi...

Od začiatku som to chcela robiť, pretože režisér Jonáš Karásek (Amnestie, Kandidát, pozn. red.) a&nbsp;celý tím, ktorí film točili, sú veľmi šikovní a&nbsp;milí ľudia. Keď ma zavolali na konkurz, neváhala som. Chvíľu sa to naťahovalo, musela som prejsť tromi kolami.

Vášho manžela hrá Gregor Hološka. Sadli ste si ľudsky?

Gregorko je veľmi milý, neviem si ani predstaviť, že by sa s&nbsp;ním niekto necítil dobre. Je to čistý človek. On bol do svojej postavy schválený oveľa skôr ako ja, takže som vedela, že ak sa mi to podarí, bude mojím partnerom. My sme spolu ešte nehrali, takže sme sa veľmi potešili, že to vyšlo. Dovtedy sme sa len vnímali, sme z&nbsp;toho istého kraja... On je skrátka skvelý.

Dej filmu sa odohráva v&nbsp;90. rokoch. Dýchla na vás minulosť svojím spôsobom?

Točili sme v&nbsp;starom byte, v&nbsp;ktorom reálne žije jeden pán na dôchodku. Bol zariadený tak, že keď sa k&nbsp;tomu pridali dokonalé dobové kostýmy, zacítila som tú dobu. Obdivovala som tam všetky tie staré predmety, ktoré som si pamätala, staré zariadenie, poličky, kuchynskú linku, ešte aj starý typ popolníka či hodín. Naozaj na mňa verne dýchla doba a&nbsp;hovorila som si: Áno, takto to vyzeralo, keď som bola tínedžerka.

Hráte ženu, ktorá toho veľa nenahovorí. Nemuseli ste sa učiť veľa textu. Cítili ste to ako výhodu?

My, herci, sme zvyknutí na to, že sa denne musíme veľmi rýchlo naučiť veľké množstvo textov. Nie je to však naša hlavná náplň, len nutnosť. Dôležité je, ako ten text potom použijeme. Nebudem však tajiť, bolo príjemné ísť na pľac s&nbsp;tým, že nemusím nič vedieť naspamäť. Občas sa to pritrafí. Keď sa napríklad točia nemocničné scény, človeku aj dobre padne, že si len tak poleží ako pacient, kým ostatní okolo musia vedieť texty a&nbsp;majú dialógy. Tu som si síce pospať nemohla, ale učiť texty som sa naozaj nemusela. To bolo trošku za odmenu. (Smiech.)

Takže ste sa potom sústredili viac na hranie telom a&nbsp;očami?

Pri samotnom hraní už absencia textov nie je žiadna úľava, pretože človek musí byť rovnako skoncentrovaný, ako keby texty mal. Tak či tak vediete dialóg, hoci neverbálne. A&nbsp;to si vyžaduje sústredenie.

Ženy si vedia aj mlčaním vytrucovať či vydobyť niečo, na čom im záleží. Používate aj vy podvedome alebo vedome túto metódu?

K&nbsp;tejto téme mi napadá skôr to, že veľmi pozitívne vnímam ľudí, ktorí sú umiernení vo verbálnych prejavoch, robí mi to dobre. Mám veľmi rada introvertov a&nbsp;ľudí, ktorí hovoria, len keď treba, vedia byť struční, obsažní, ale umiernení v&nbsp;slovách. Teraz som napríklad v rámci Let‘s&nbsp;Dance fotila s&nbsp;Braňom Šimončíkom (známy fotograf, ktorý pracoval aj so Sharon Stone, pozn. red.) a&nbsp;robilo mi dobre, že je pri práci pokojný, skôr mĺkvy. Je mi skrátka lepšie v&nbsp;spoločnosti, kde nie je tak veľa slov.

Ľudia by povedali, že herečka musí byť zhovorčivá, extrovertná...

To sú predsudky. Všeobecná, plochá predstava o&nbsp;hercovi je, že v&nbsp;detstve bol triednym šašom, a&nbsp;preto išiel za herca. Ale to tak vôbec nie je. Je kopa hercov, ktorí sú introverti a&nbsp;sú skvelí. Momentálne napríklad trávim veľa času pri natáčaní seriálu Mama na prenájom so skvelou herečkou Kamilou Heribanovou. Je tiež introvert, cítim sa s&nbsp;ňou veľmi dobre.

Považujete teda mlčanie za dobrý nástroj na riešenie nejakej situácie?

Myslím, že je to metóda, ktorá môže fungovať. Ľudia možno viac zareagujú na mlčanie než na hlasné protesty. Pretože keď je toho kriku priveľa, vlastne už stráca silu. Práve mlčanie môže byť veľmi dobrý nástroj, človek si ho všimne. Určite ho používam aj ja, hoci spontánne, bez toho, aby som o&nbsp;tom veľmi rozmýšľala. Áno, keď človek prestane hovoriť, veľakrát to ten druhý rýchlo zaregistruje: Aha, tu sa niečo stalo... Ale to nie je prípad mojej postavy v&nbsp;Invalidovi. Tu to nie je truc, jednoducho tak dlho žije s&nbsp;nervákom, ktorý rodine nedá dýchať, že vlastne rezignuje.

Zrejme každý občas „vypustí paru“. Ste s&nbsp;vaším partnerom skôr ako oheň a&nbsp;voda alebo ste na rovnakej vlnovej dĺžke?

Povedala by som, že sa to u&nbsp;nás tak prelieva. Obaja sa vieme rozčúliť aj sa navzájom schladzovať. U&nbsp;nás nie je nikto jednoznačne pokojný a&nbsp;jednoznačne veľmi explozívny. Obsahujeme obidve polohy.

Je zdravé občas si aj hlasnejšie vymeniť názor. Viete teda kričať?

Nestáva sa mi to často, ale občas áno. Aj vo vzťahu. Najlepšie si však zakričím v&nbsp;robote, pri hereckej práci. Občas sa mi stane, že ma režisér krotí, aby som si tú energiu šetrila. Vtedy poviem: Mám toho aj na rozdávanie, vôbec si to nemusím šetriť. Túto scénu dám aj desaťkrát za sebou. Ja si rada zakričím v&nbsp;rámci roboty. (Úsmev.)

Keď príde človek vykričaný, vyčistený domov, je aj trpezlivejší s&nbsp;deťmi. Vaši rodičia vraj nekričali. Prebrali ste od nich tento prístup?

Každé z&nbsp;našich detí je trošku iné. Na jedno treba občas zvýšiť hlas, na druhé nie. Zatiaľ nemám pocit, že by som to preháňala, ale ani sa tomu nebránim. Myslím, že dať niekedy najavo hnev je normálne. Som však pozorná vo formuláciách, keď niečo vyžadujem alebo komentujem. Vždy sa snažím, aby sa to týkalo konkrétnej veci, neznášam zovšeobecňovanie typu: Si zlý! Každé dieťa je iné, preto ani neposudzujem a&nbsp;nehodnotím výchovu iných rodičov. Niektoré dieťa je plastické, stačí mu len malý podnet, aby spolupracovalo, pri inom treba vybojovať denne každý milimeter...

Čo vás vie dostať do pohody, keď máte „deň blbec“, keď to kypí a&nbsp;je toho veľa?

Veľmi mi pomáha poriadne sa vyspať a&nbsp;tiež šport. Ráno si vždy na karimatke zacvičím takých modifikovaných Päť Tibeťanov a&nbsp;potom si dám studenú sprchu. Vďaka tomu sa už ráno cítim veľmi dobre. Skrátka, pomáhajú mi také obyčajné veci ako dobrá, výživná strava a&nbsp;pohyb na čerstvom vzduchu. Myslím, že keby sme kráčali do práce pešo hoci aj hodinu, boli by sme všetci šťastnejší. Chápem, že nie vždy sa to dá, pretože sa väčšinou nestaráme len sami o&nbsp;seba, ale boli by sme určite viac v&nbsp;pokoji.

Prečo chodí herečka na strechu svojho domu? Čítajte na nasledujúcej strane.

Na Instagram občas zavesíte fotografiu s&nbsp;karimatkou a&nbsp;výhľadom na Bratislavu. Vyzerá to, že ste na streche domu. Je to tak?

Áno, je to strecha nášho domu. Trávim tam čas v&nbsp;tichu. (Úsmev.)

Robí vám skôr dobre pohľad na pulzujúce mesto alebo prírodu? Je väčší relax posedenie v&nbsp;kaviarni alebo prechádzka lesom?

Mne veľmi dobre robí les. Niekedy, keď som veľa v&nbsp;meste, cítim niečo, čo sa dá prirovnať k&nbsp;smädu. Áno, je to pocit smädu po prírode. Je pre mňa zdrojom niečoho dobrého. Keď môžem, ráno vybehnem so psom na Kolibu alebo do Horského parku. Podľa mňa nie je lepšie ráno, ako byť v&nbsp;lese. Je to porovnateľné už len s&nbsp;ranným plávaním v&nbsp;mori. Zvažovala by som, čo je lepšie. (Smiech.) Preto radi chodíme na chalupu na Podbranč, ktorá je hneď pod lesom. Cítim tam pokoj a&nbsp;mier. Tu v&nbsp;meste sa to hýbe, tam to stojí, ale zasa necháva vám možnosť hýbať sa. Na Podbranči je krásne, môžeme pozorovať zvieratá, ako si tam žijú. Sú tam srnky, jelene, teraz aj veľa danielov. V&nbsp;lese som stretla diviaka aj bieleho srnca... Je tam príjemne v&nbsp;každom ročnom období. Je úžasné, čo nám tá zem a&nbsp;príroda ponúka. Stačí to len neodmietať.

Viete teda byť len sama so sebou, nepotrebujete neustály šum a&nbsp;ľudí okolo seba...

Naozaj mi nevadí byť sama, mám to rada. Viem si vychutnať čas, keď moji niekam odídu, tak ako teraz. Mamy menších detí by mi dali za pravdu, že je príjemné byť chvíľku sama a&nbsp;nemusieť myslieť každých päť minút na to, či je dieťa najedené, či má nohy v&nbsp;teple, či je dosť oblečené... (Úsmev.)

Áno, za predpokladu, že máte istotu, že sú v&nbsp;dobrých rukách. Ak ju nemáte, neoddýchnete si.

Využívate ešte opatrovateľku?

Ešte stále máme našu opatrovateľku Barborku, deti ju majú veľmi rady. Ale už má stabilné zamestnanie a&nbsp;toľko práce, že sa nám darí stretnúť len málokedy. Občas ju poprosím, aby si nás dala do diára, keď má voľno. Keď to vyjde a&nbsp;ona príde na večer, my si niekam vybehneme, trebárs do kina. Ale darí sa to raz za mesiac – dva. Som za to však vďačná.

Kus času aj energie vám teraz odkrojí aj Let‘s&nbsp;Dance. Ste pripravená?

Ako som povedala, tréningy sme si nastavili na ráno, vyhovuje mi to. Keď si doobeda zatancujem, mám „odrobené“. Pekne sa ponaťahujem, „refrešnem“ celé telo. Myslím, že kondičku mám, chodievam ráno aj behať, budem samozrejme naďalej hrať v&nbsp;divadelných predstaveniach Otec, Pravda a&nbsp;Krvavé peniaze, ktoré hráme v&nbsp;rôznych miestach na Slovensku, nielen v&nbsp;Bratislave. Takisto vnímam, že si diváci obľúbili seriál Mama na prenájom, kde hrám moju obľúbenú Kvetku. Doma sa tešíme na prázdninovú lyžovačku s&nbsp;deťmi a&nbsp;hneď potom na jar. To je pre mňa to najkrajšie obdobie v&nbsp;roku.