Magdaléna Magdová

Ako ste trávili leto a obdobie pandémie, keď boli ľudia izolovaní vo svojich domovoch?

Človek je spoločenský tvor, keď už boli aké-také uvoľnenia, tak som sa bola párkrát aj okúpať a dcéra Martuška mi nosila všelijaké filmy. Zaujímali ma životopisy a filmy o velikánoch hudby, či už o Tine Turner alebo Edith Piaf a podobne. Zohnala mi štrnásť takýchto filmov, tak som to prežila. A kolegyňa z divadla mi dala echo, čo všetko sa dá pozrieť z divadla na internete. Nie som typ, ktorý sa nudí, mám vrtuľu v zadku. Teraz sa už teším na aktívnejší spoločenský život.

Stretli ste sa aj s dcérou Scarlett, ktorá žije so svojou rodinou v Anglicku?

Tá bola na Slovensku naposledy vo februári. Ale boli sme v dennom kontakte, vymieňali sme si hlavne recepty, nahovárala som ju, aby piekla chlieb a rožky, lebo všetci sme si mysleli, že už nebude chlieb v obchode. Ale potom ku koncu ma prosila, že jej nemám posielať recepty, lebo pomaly, ale isto priberá. Aj ja som pribrala za štyri mesiace štyri kilá, pretože ten voňavý chlieb sa nedá nejesť, bez chleba si život neviem predstaviť. A k tomu trošku kačacej masti a cibuľky…

Čiže s dcérou ste sa už pol roka nevideli. Nechýba vám osobný kontakt?

Vidíme sa denne, lebo spolu telefonujeme. Potrebuje sa vyrozprávať, niekedy ju musím prosiť, aby už položila. Veď ja potrebujem aj uvariť, lebo aj keď sme s manželom dvaja, denne varím čerstvé veci, je to moja vášeň aj zábava. Kulinárstvo je u mňa na druhom mieste, hneď za spevom a umením. Koncom minulého roka som vydala kuchársku knihu, ktorá sa hneď vypredala a robili dotlač. Nabádam ľudí, že keď sa chcú zdravo stravovať, musia variť doma.

Pokračovanie na ďalšej strane.

A nechcela prísť dcéra a vnučky za vami? Dovolili by ste im to?

Áno, chceli, ale jednoducho nemôžu, ja som predsa už len ohrozená skupina, takže zatiaľ som povedala nie. Ani ony nechcú do lietadla sadnúť a už to nie sú malinké deti. Najmladšia má 15 a najstarší vnuk 23 rokov. Ony si už žijú svoj život, aj keď ja doň chvalabohu patrím, sme v kontakte. Niektoré babičky sú z toho smutné, keď ich vnúčatá majú svoj život, ale prepáčte, to neznamená, že už vás nemajú rady. A čiastočne vás aj „okopčili“, možno ste im poslúžili ako vzor, ako sa riadiť v tomto bláznivom svete.

Pýtajú si vnučky od vás rady do života alebo ohľadne vzťahov, lások?

To nie, také témy neriešime. Odo mňa už nechcú, aby som ich školila. Keď boli malinké, starala som sa, okúpala ich, uložila. Chodili sme spolu na kúpaliská a výlety, ale jednoducho prišla doba, že musia niektoré veci zažiť na vlastnej koži. V mnohých sférach darmo máme skúsenosti a roky, ale už nevieme poradiť. To, že mám vyše 70, neznamená, že môžem mladého človeka večne poučovať. Svet sa zmenil, zmenili sa nároky, profesie, nie j to také jednoduché. Keď my sme boli deti, rodič dieťa dokonale nasmeroval, pokiaľ bol citlivý. Ale aj tak je správne, keď rodič nechá voľbu na decku.

A čo zásadné sa podľa vás zmenilo u novej generácie?

Príliš veľa času trávia na „kompjútroch“ a telefónoch. Odišla obyčajná komunikácia medzi ľuďmi. V tom virtuálnom svete hľadajú deti uplatnenie, zábavu, všetko. Ale pripúšťam, že nie každý, kto „čumákuje“ do toho telefónu, sa len zabáva, lebo dnes to skoro každý potrebuje aj na prácu. Treba však nájsť rovnováhu, aby človek ešte zostal ľudským a aby sa dokázal tešiť napríklad pri pohľade na prírodu. My ako deti sme vedeli, ako sa pestuje paradajka, paprika, jednoducho sme v tom vyrastali a pomáhali sme pri tom. Dnešné deti a hlavne tie mestské sú úplne mimo. Možno majú aj desať rokov a nemajú šajnu, odkiaľ je mlieko, myslia si, že to sa len otvorí nejaký kohútik.

Keďže ste známou televíznou tvárou, nečrtá sa vám aj nejaká relácia o varení?

Možno bude, už som počula všeličo aj pred „koronou“. Keby sa niečo vyskytlo, určite nepoviem nie, pretože človek by mal robiť to, čo vie a na čo dostal talent. Toto je sféra, do ktorej vykročím, a viem, že mi to aj svedčí a zvládnem to.

Bude to ponuka z Markízy, odkiaľ vás diváci poznajú z relácií Svokra a Teleráno?

Nie, teraz sa nehovorilo o varení. Mám i súkromný a rodinný život a som aj cestovateľka. Len čo pandémia pominie, pôjdem za vnúčatami, ony prídu za mnou, chodievame aj na spoločné dovolenky. Nechcem iba pracovať. Divadlo ma baví, 16 rokov som hrala v predstavení Mníšky, potom nastalo obdobie ticha, keď som robila skoro 5 rokov Svokru a veľmi veľa vecí mi uniklo. Lebo ja si rada užívam život, chodievam na návštevy, máme obrovskú rozvetvenú rodinu. Ale vážim si a ďakujem Bohu, že v slobodnom povolaní, kde som od roku 1972, som nikdy nemala núdzu o prácu a nemusela som o ňu prosiť. Čo sa týka koncertov, podujatí a divadla, používam klasický uzučký kalendárik, ktorý sa mi zmestí do kabelky, a je tam mesačný prehľad. Tam si píšem robotu a keď mi niekto zavolá s ponukou, vyberiem ho z kabelky, zalistujem a podľa toho sľúbim robotu alebo poviem, žiaľ, nemôžem.

Ale ak by ste dostali ponuku na svoju televíznu reláciu, prijali by ste ju?

Možno hej, zvážila by som to, aby som stíhala aj divadlo. Navyše robím samostatné koncerty pre seniorov s repertoárom z čias, keď aj z textovej, aj melodickej stránky skladatelia vytvárali úžasné diela. Starí ľudia už chcú mať len príjemné spomienky, ktoré im vďaka starým pesničkám dám. Niektoré moje skladby majú vyše 60 rokov, spievali ich tu velikáni. Staré pesničky mám oblečené do nového šatu, manžel je totiž aranžér, hudobník.

Odkedy vypukla pandémia, boli ste aj niekde v zahraničí, vystupovali ste?

Dvakrát som bola hneď za hranicami zaplávať si na kúpalisku, jedno je s morskou vodou a druhé je prírodné. Ale neprovokujem a s radosťou pozerám, že staršie ročníky majú disciplínu. My ešte z komunizmu máme v sebe, že poslúchame. Keď rúška, tak rúška, bez debaty. Aj som prijala zopár koncertov, takých, kde dôchodcovia v domovoch sedeli pekne v záhrade a mala som 20 až 30 metrov od nich rozloženú aparatúru a spievala som. Aj tam som sa snažila dodržať odstup a predpísané pravidlá.

A cédečko neplánujete vydať?

Nie, kdeže, starí ľudia by si to nekúpili a už to aj vyšlo z módy. Nepatrím medzi tých, ktorí tu každý rok krstia krížom-krážom cédečká. Načo? Kto to chce, nájde si to iným spôsobom.

Radšej teda vydáte ďalšiu kuchársku knihu?

Skôr to, hoci som sa už zapovedala pri tretej knihe, že hádam stačilo, veď všetko je na internete. A na to mi vydavateľka povedala, „neverili by ste, ako ľudia radi v tých knižkách listujú“. Lebo často to poslúži ako inšpirácia, čo variť.

Ale Svokru už teda asi neplánujete nakrúcať.

Ja neplánujem nič. Lebo vieme, že včerajšok je história a zajtrajšok je neistota. Teším sa z každého dňa. Vždy rada večer zatváram oči s tým, že som urobila niečo osožné, či už pre svoje zdravie, alebo pre svojich blízkych a niečo, čo sa odo mňa aj očakávalo. Vždy by mal človek urobiť aj niečo také, do čoho sa mu nechce alebo robí nerád. Keď mi manžel urobí dobrý aranžmán a potom kuká na mňa s tým, či by som mu nespravila placky s cesnakom, poviem si: No nepoteším ho, hoci mám v chladničke plnenú papriku a paprikáš…?