Svoju novú aktivitu v divadle, ktoré dôverne pozná z minulosti, Juraj Mokrý nenazýva come- backom. „Pokojne to môžete pomenovať ako začiatok niečoho,“ prehodil. „V pláne sme mali Oleannu skôr, ale to, čím sme všetci prešli cez pandémiu, bola divočina. Divadlo v tom čase nikoho nezaujímalo a opatrenia boli také, aké boli. Všetci odkladali hotové inscenácie do mrazničky. Očakávania teraz sú, ale sú na zozname zbožného želania. Zoskrutkovali sme to a predstavili verejnosti, ktorá si vyberie a určí dokedy.“
Bývalá televízna hviezda sa spojila s prekladateľom Petrom Lomnickým. Práve on dramatizoval inscenáciu Podvolenie v Divadle Aréna, za ktoré dostal Mokrý Cenu Literárneho fondu. Obaja milujú Mameta, majú ho načítaného, a tak sa jedneho dňa dohodli, že Oleannu Lomnický preloží. Zostávalo iba osloviť režiséra. Juraj, ktorého väčšina Slovákov pozná ako neriadenú strelu, našiel prirodzenú autoritu v Romanovi Polákovi. „Tam všetky žarty išli bokom. Je naozaj vo vrcholnej forme, každá skúška v jeho prítomnosti mala pre mňa cenu zlata,“ ospevoval ho. Žiadne výstrelky na scéne si nevedel predstaviť. „Možno po päťdesiatej šiestej inscenácii a so šesťdesiatimi levmi v trojobale by mi to možno pripustil.“
Romana Poláka stretol Juraj Mokrý už počas štúdia herectva na konzervatóriu a keď ho po rokoch oslovil na spoluprácu, nič nemal vyhraté. Režisér ho najprv preletel pohľadom a podotkol: „Ďuri, nejako ste zošediveli. Divadlo by ste chceli robiť? Obchádzali ste ma dvadsaťpäť rokov, tak si to prečítam a porozmýšľam.“ „Od začiatku vedel, v akej kubatúre som jazdil a či bude bezpečné osedlať kráľovskú triedu. Po dvoch týždňoch s pokojným tónom v hlase oznámil, že takéto formy sú pre neho príťažlivé a že by to mohlo fungovať. Aj počas skúšania často zdôrazňoval, že je to perfektne napísané. Presne tak, ako sa to robiť má.“
