Hercov bratislavský byt už na prvý pohľad prezrádza, že v ňom žije človek s neuveriteľne širokými záujmami. Na stenách visia vlastnoručne namaľované obrazy, divadelné bábky, na stole je rozložený šijací stroj, v obrovskom akváriu plávajú dravé rybičky a veľký priestor zaberá aj terárium s veľhadom kráľovským. „No poď, Artuš,“ prihovára sa Vladimír Obšil hadovi a pohladí ho po hlave.
Priznáva, že svojho exotického spolubývajúceho už dnes nenecháva liezť po byte. Keď si ho priniesol z obchodu domov, vliezol mu dokonca do postele. „Nevyhnal som ho, on sa len skrútil a spal. Celú noc som sa však bál, či ho nezadlávim alebo či ho nevystraším a neuhryzne ma. Nič sa nestalo,“ spomína milovník zvierat, ktorý choval aj papagáje.
Dnes sa dokonca o svoju divadelnú šatňu delí s veľkou živou korytnačkou, ktorá „vystupuje“ v predstavení Arkádia. „Dočasne sa o ňu starám a vďaka nej tam vlastne účinkujem. Podávam ju kolegom na javisko spoza opony…“ smeje sa.
Podnikanie
Dlhoročný člen SND, ktorý svoju kariéru symbolicky odštartoval ešte ako študent v jednej hre pádom do výstrihu zbožňovanej Emílie Vášáryovej, dnes účinkuje v ôsmich predstaveniach. Napriek tomu, že ho trápi Parkinsonova choroba. Aj keď si zahral v množstve televíznych filmov a seriálov, divadlo je stále jeho srdcovka.
Foto: Archív V.O.
„Som rád, že sa ma neboja obsadiť a tolerujú môj problém,“ povie priamo herec. O ochorení hovorí veľmi otvorene: „To, že mám Parkinsonovu chorobu, mi došlo, keď som nevedel otvoriť a zatvoriť plastovú fľašu, zaviazať si šnúrky na topánkach a uviazať kravatu. Denne musím brať lieky, aby rýchlo nepostupovala. Bol som na tom aj horšie.“
Vladimír Obšil si myslí, že spúšťačom choroby mohlo byť aj extrémne vyčerpanie. Pred dvanástimi rokmi si totiž vyskúšal podnikanie. S dvoma spoločníkmi, nehercami, sa pustil do rekonštrukcie zdevastovaných priestorov budúcej kaviarne. Neskôr nahrádzal prevádzkara, vláčil päťdesiatlitrové sudy a zaskakoval aj v kuchyni či za barom. Bolo toho priveľa.
Kolegovia ako rodina
Herec dnes žije sám, jeho rodičia aj brat sa odsťahovali do Česka, rodinou sú mu teda kolegovia, ktorí mu rozumejú. Parkinsonova choroba vyvoláva depresívne nálady a myšlienky, dokonca aj tie najhoršie, a tak je rád, že sa môže kedykoľvek vybrať do divadla, pretože tam väčšinou nájde spoločnosť alebo má komu aspoň zatelefonovať.
„Zavolal som Gabike Dzuríkovej, že sa cítim zle a už to nemôžem vydržať. A ona mi na to: Vlado, prosím ťa, otvor si okno, nadýchni sa… Nestihla dopovedať a ja som dokončil: A vyskoč! Obaja sme sa v tej sekunde smiali!“ Herec spomína aj na to, ako sa mu počas skúšky v divadle roztriasla ruka a tá istá kolegyňa sympaticky zavelila: „Vykašli sa na ňu, nech si robí, čo chce!“ Svoje divadelné postavy má rád a rád bude pracovať čo najdlhšie. Ale nie za každú cenu, odísť z javiska treba vedieť v pravý čas a dôstojne.
Zvieratá pomôžu
Herec so svojráznym zmyslom pre humor sa mimo divadla stále snaží niečím zamestnávať: „Ušil som si župan,“ prekvapuje nás. Šije, maľuje obrazy, točí videá pre spoločnosť, ktorá bojuje proti týraniu detí z detských domovov, pomáha v divadle s archívom fotografií, chodí do opery, zaujíma sa o históriu, fotografuje kolegov, kvety…
Uvedomuje si, ako ochorenie manipuluje s jeho náladou a snaží sa ho vždy dobehnúť. Nielen liekmi, ale tým, čo pripadá zdravému človeku banálne: „Keď som mal nedávno ťažkú chvíľu, stačilo, aby vyšlo slnko. Rýchlo som vzal fotoaparát a išiel von fotiť kvety. Bolo mi fantasticky …“
Aby však neznel príliš dramaticky, spomenie, že depresívne nálady sú občas aj na niečo dobré. „Keď ich mám, strácam zábrany a v divadle kadečo vymyslím. Niečo sa potom aj ujme v predstavení a je z toho zábava. Ale býva to aj opačne. Keď mám dobrú náladu, myslím si, že som vtipný, ale práve vtedy mi to nevychádza,“ hovorí s úsmevom. Zlé pocity zaženie aj jeho tichý spoločník Artuš.
„Pohladím ho a len si tak s ním posedím. Upokojí ma to, zabudnem na chorobu. Zvieratá majú takú moc, napríklad aj kone alebo psy. Aj to je terapia,“ povie. Herec sa oblieka a vyberá sa do divadla… Keď sa ho ešte opýtame na najobľúbenejší citát z inscenácie, dlho nerozmýšľa: „Neceníme si to čo máme, kým to máme. Až keď o to prídeme, celí zúfalí hľadáme svoj stratený poklad, ktorý sme mali za nič, kým sme ho mali. To je Shakespeare.“
