Keď sme s&nbsp;Milkou Zimkovou (†71) v&nbsp;jej obývačke robili rozhovor, padala na mesto tma zimných mesiacov. Pochválili sme ju, že nevypílila mohutné ihličnany v&nbsp;záhrade pri vile a&nbsp;užíva si v&nbsp;lete ich tieň na terase. 

„Ďakujem. Aspoň cez ich vetvy nevidím škaredú Bratislavu,“ zavtipkovala herečka, ktorá si servítku pred ústa nikdy nedávala. Radšej nám jednu podala k&nbsp;chlebíčkom s&nbsp;lososom a&nbsp;kôprom. Pohostila nás aj pohárom červeného vínka.

Nezabudnuteľná Johana z&nbsp;ikonického filmu Pásla kone na betóne bola ešte pri sile a&nbsp;plná plánov. Časť veľkého rozhovoru s&nbsp;Milkou Zimkovou ostala v&nbsp;našej „redakčnej zásuvke“. 

Žiaľ, minulý týždeň prišla nečakaná správa o&nbsp;jej úmrtí. Pani Milka, rodáčka z&nbsp;Okružnej pri Prešove, podľahla onkologickému ochoreniu, s&nbsp;ktorým statočne bojovala. Rodina a odborná verejnosť sa s divou naposledy rozlúčili v utorok 6. júna v bratislavskom krematóriu. Zarážajúce je, že známi herci a jej kolegovia neprišli...

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Šarm sa rozhodol zverejniť dosiaľ nepublikované interview s&nbsp;hviezdou, ktorá už svoju monodrámu hrá milovanému obecenstvu na druhom svete.

Žijeme dosť náročnú dobu. Ako sa dá brániť pred toľkými negatívnymi informáciami či zlými ľuďmi?

Úplne izolovať sa nedá. Žijeme tu, v&nbsp;tejto realite, v&nbsp;tomto svete, čiže človek by tu mal byť prítomný a&nbsp;mať postoj k&nbsp;tomu, čo sa deje. Je jedno, akým spôsobom – niekto niečo napíše, povie, zaspieva, niečo pekné urobí... Ale ako spomínate, v&nbsp;poslednom čase sa zjavuje tak veľa negatív a&nbsp;to nie je celkom náhoda.

Tej nedobrej energie je okolo nás mnoho. Vezmime si hoci len politickú sféru, kde sa to vždy začína a&nbsp;končí hádkou. Ja to síce sledujem len z&nbsp;diaľky, ale keď občas zapnem televízor, tak ho musím vypnúť. Ani sa z&nbsp;toho človek veľa nedozvie, lebo je tam stále nejaký rozpor a&nbsp;neriešia sa skutočné problémy, iba malichernosti. Akoby politici boli tí najdôležitejší! Preboha, veď nám, teda našej planéte, čo sa týka vesmíru, hrozí iné zlo a&nbsp;nie, či ten alebo onen vyhrá voľby. Alebo ten má na toho to alebo to. To sa už skutočne nedá ani sledovať, ale aby mal človek aspoň prehľad, tak si vždy, pochopiteľne, niečo pozriem.

No zloby je medzi ľuďmi dnes veľmi veľa.

Keď to už prekročí hranicu, tak sa tej zloby veľa nabalí, dokonca aj na človeka, keď ju k&nbsp;sebe pripustí. A&nbsp;sú ľudia, ktorí to akoby vyhľadávajú a&nbsp;potom sa už ťažko vedia vymaniť z&nbsp;toho panciera, lebo ich zachváti negatívna energia. Angličania majú pekné príslovie: Keď začnem jesť vajce a&nbsp;smrdí, tak ho predsa nedojem. Preto sa napríklad ani netajím tým, že aj z&nbsp;niektorých predstavení našich divadiel odchádzam, lebo tak ma to tam uráža... A&nbsp;pritom som divadelníčka.

Ak sa vám niečo nepáči, tak sa zdvihnete a&nbsp;odkráčate preč?

Áno, ja odchádzam. Ale nebola by som prekvapená, ak by odišli aj diváci z&nbsp;môjho predstavenia, no zatiaľ som nič také nepostrehla. Nemusí sa každému všetko páčiť.

Často sa vám to stáva, že idete z&nbsp;predstavenia predčasne domov?

Čo vám konkrétne prekáža?

Nemalo by ma to urážať a&nbsp;mala by som byť nad vecou, lenže už aj na mňa ako divadelníčku je to priveľa. Budem konkrétna. Bola som na jednom predstavení, nebudem menovať divadlo, veď to nie je dôležité, a&nbsp;od samého začiatku sa objavilo toľko vulgarizmov, onanovanie… Potom si herečka dvihla sukňu a&nbsp;dokonca pomenovala svoj orgán, či jej sokyňa to má lepšie ako ona a&nbsp;podobné veci. Spomínam si, že sedela vedľa mňa jedna pani s&nbsp;manželom, taká distingvovaná dáma, ktorá sa zrejme do divadla veľmi tešila. Bola krásne oblečená v&nbsp;zamatových šatách a&nbsp;celý čas mala sklonenú hlavu. Cez prestávku som išla preč a&nbsp;videla som, že aj tento pár odchádza. Manžel povedal pri odchode manželke: Vidíš, tak si ma ťahala do toho divadla a&nbsp;teraz tu máš!

To evidentne nebolo príjemné ani vám, človeku od fachu, herečke, keď ste videli sklamaného diváka.

Dnes je už pornografie všade toľko... a&nbsp;netreba to dávať divákom ešte aj z&nbsp;javiska. Predsa len divadlo bolo vždy niečím osviežujúcim a&nbsp;občas aj poučným. Vždy to bol sviatok, keď človek išiel do divadla. Ľudia sú už sýti vulgarizmov a&nbsp;nahoty, veď to všetko si nájdu na internete. Aj vo filmoch! Nikto ma nepresvedčí, veď tých filmov mám už za sebou dosť a&nbsp;tiež ma kameraman nútil, aby som sa vyzliekla, keď som si už do scenára napísala „erotickú scénu“. Povedala som mu: „Stanko, ja ti to zahrám aj bez vyzliekania a&nbsp;uvidíš, aké to bude erotické.“ No a&nbsp;myslím si, že filmu nechýbalo, že vŕšok dole nešiel. Čiže sa aj čudujem mojim kolegyniam, že sa takto vyzliekajú. Dobre, keď je to nutné, účelné tej výpovedi a&nbsp;procesu tvorby, aby i&nbsp;nahé telo zahralo rolu, nepoviem nič. Predsa len naše telo je tiež náš umelecký materiál, takže sa môžem zhovädiť, dokaličiť, urobiť si niečo s&nbsp;tvárou, ale niekde vidím, že to vôbec netreba. Potom to vyznie inak a&nbsp;určite nie umelecky – ona sa vlastne len potrebuje prejsť a&nbsp;ukázať, aké má prsia, aký má zadoček, ale to už divákov neláka, lebo toho už majú dosť.

Niektorí to vysvetľujú tak, že to je len iný druh umenia.

Pozrite sa, to je iné, keď som sa dívala na Rodena, ako mu tam pózovali nahé modelky. Keď to má účel, keď postava naozaj musí byť nahá, keď má partnera, pred ktorým musí chodiť nahá, tak dobre. Sú herečky, ktorým nebude vadiť hrať nahá celý film, a&nbsp;on má určitú úchylku, ktorá má byť vo filme odprezentovaná dobre. Ale keď to nemá význam… Veď ženské telo má toľko pôvabov, že keď ostane kúsok zahalené, tak je ešte omnoho krajšie, ako keď sa všetko naraz odhalí. O&nbsp;tom sa ani nemusíme rozprávať. Veď ja som tak prišla o&nbsp;jednu veľkú rolu s&nbsp;režisérom Slobodom v&nbsp;Prahe, lebo tam ma tiež nútil, teda v&nbsp;scenári, že musím byť od pol pása nahá. Tak som sa ho snažila presvedčiť, či nemôžem mať peknú kombinetku, no povedal mi, že nie, a&nbsp;nakoniec to hrala pani Chýlková. Chcem len povedať, že vyše 40 rokov robím divadlo jedného herca a&nbsp;myslím si, že okrem „do frasa“ som nepovedala iné vulgárne slovo.

Takže aj vulgarizmy vám prekážajú?

Vo svojom repertoári mám aj cudzie monodrámy a&nbsp;stalo sa mi, že pán prekladateľ mi preložil krásnu monodrámu, dal mi ju prečítať, ale nemohla som to ani dočítať, lebo to bol samý vulgarizmus. Povedal mi, že keby to dal inej známej herečke, zoberie to všetkými desiatimi. Povedala som mu, nech to dá jej. Potom mi asi o&nbsp;tri dni volal, že sa rozprával s&nbsp;autorom, nech si monodrámu upravím podľa seba. Mne viac nebolo treba, tak som si to, samozrejme, upravila. Ani jedno vulgárne slovíčko, dala som to do takej tragikomickej polohy a&nbsp;najlepšie bolo, keď mi prekladateľ oznámil, že na predstavenie sa príde pozrieť aj samotný autor zo Srbska. Študoval v&nbsp;Česku, preto vedel aj veľmi dobre po slovensky. Tak si to viete predstaviť…

Text som neprepisovala, ale nahradila som vulgarizmy inými slovami. Nebolo mi to potom jedno, priznám sa, mala som trému, ale po predstavení sme boli na večeri. On si trošku vypil, najskôr nehovoril nič, až potom mi povedal lámanou češtinou, že sa mu to páčilo, ale už to nie je jeho monodráma. Povedala som mu, že som predsa zachovala jeho ideu, myslím si, že som ju ešte umocnila. S&nbsp;tým súhlasil, ale vraj ženy na Balkáne takto rozprávajú a&nbsp;že to má byť také hrubé. Všetko sa dá a&nbsp;na javisku nie je priestor na vulgarizmy.

Myslíte si, že herci nechcú pracovať s&nbsp;materiálom, upraviť si ho tak, ako ste to urobili napríklad vy?

Áno, veď oni súhlasia. Mňa by režisér nikdy nedonútil povedať vulgarizmus. Veď na to, aby som zahrala scénu drsne, mám hlas, telo, výrazové prostriedky. Nepotrebujem hovoriť vulgarizmy, dá sa to aj bez nich. Samozrejme, pri poviedkach sa mi stane, že niektorá postava má vulgarizmus v&nbsp;priamej reči, lebo také výrazové prostriedky ju charakterizujú, ale je iné, keď si to doma čítate, ako keď to na vás niekto vychrlí z&nbsp;javiska a&nbsp;vy neviete, kam sa máte pozerať. Tak máte radšej sklonenú hlavu ako tá pani vedľa mňa. Ja som sa až hanbila za svojich kolegov. Potom som sa rozprávala s&nbsp;dramaturgom z&nbsp;divadla a&nbsp;povedal mi, že teraz sa takto rozpráva…

Nedávno išli v&nbsp;televízii vaše Kone na betóne, druhý diel. A&nbsp;tam sa tiež objavili nejaké vulgarizmy.

Ja som len tri dni nebola na natáčaní tam, kde bol Ľubo Paulovič v&nbsp;Ostrave, lebo som tam nemala nič, žiadnu scénu. A&nbsp;keď som to videla na posynchrónoch, tak som myslela, že zomriem. Samý vulgarizmus. Išla som za Stanom Párnickým, pýtala som sa ho, čo to má znamenať. Povedal mi, že veď tam je ožratý, tak som sa ho opýtala: „Bolo to v&nbsp;scenári?“ Bolo tam pár výrazov, ale nie toľko, koľko tam toho dali. Na posynchrónoch som stála a&nbsp;snažila sa to trošku zachrániť, lenže už sa nedalo. Skrátka, mojim kolegom to vôbec nevadí. Dokonca sa mi stalo, že mi jeden známy kúpil lístok do prvého radu a&nbsp;na javisku bola zavedená voda, kde si herec, síce stojaci chrbtom, umýval svoj „vercajg“.

Čo ešte okrem vulgarizmov a&nbsp;prehnaného exhibicionizmu sa vám v&nbsp;divadle nepáči? A, naopak, čo by ste vyzdvihli?

Páči sa mi, že experimentujú, ale stále si hovorím, že Čechov má byť Čechov, Turgenev má byť Turgenev. Samozrejme, že to môže byť štylizované, ale občas stačí nejaká dobová záclonka, čo vonia tou dobou, ale robiť tam nejaké umelé clony… Neviem. Experimentovať treba. Pre mňa bolo veľkou školou, že som sa zúčastnila na mnohých festivaloch divadla jedného herca. Napríklad v&nbsp;Poľsku to má veľkú tradíciu. Tam som získala aj cenu Grand Prix a&nbsp;videla som veľa dobrých, ale aj veľa zlých predstavení. A&nbsp;zlé boli práve tie, kde sa prezentovali rôzne technické vymoženosti a&nbsp;práca so svetlom, na čo už nikto nebol zvedavý. Ak sa pred diváka nepostavíte s&nbsp;pokorou a&nbsp;jasne premyslenou ideou, tak ho strácate.

Ale napríklad návštevnosť v&nbsp;SND stúpa.

Ale ja nehovorím, že všetky predstavenia sú zlé, to vôbec nie. Dnes je však v&nbsp;móde robiť troj-, štvorhodinové predstavenia. Aj od divákov počúvam, že im to nevyhovuje. Menej je predsa viac. Sú, samozrejme, aj kvalitné tituly, ale,­­ žiaľ, viac je toho balastu.

Poďme k&nbsp;vašej knihe Nerieš to. Celkom bežné slová v&nbsp;spoločnosti, nie?

Názov je polemický, pretože naznačuje, aby sa veci začali riešiť. Spojenie nerieš to ma veľmi rozčuľuje, lebo nielen mladí, ale takmer všetky generácie ho už používajú. Vyriešené, nerieš to. Ak vám to niekto povie, berie vám šancu s&nbsp;ním vôbec ďalej komunikovať, dáva vám najavo, že to s&nbsp;vami viac nechce riešiť.

Aké sú vaše stretnutia s&nbsp;divákmi?

Veľmi príjemné a&nbsp;som šťastná, že doteraz som sa vždy stretla s&nbsp;dobrými ľuďmi. Za tie roky, čo robím monodrámu, sa mi nestalo, že by diváci neprišli. Raz som mala len jedného diváka a&nbsp;to bol môj malý trojročný syn. Bolo to v&nbsp;bratislavskom V-éčku. Stalo sa to preto, lebo organizátor doplietol dátum predstavenia. Oznámili mi nesprávny, čiže som nebola na vine. A&nbsp;v&nbsp;tých začiatkoch, keď som už bola oblečená, som si povedala, že to zahrám aspoň synovi. Aj mi zatlieskal, hoci to už poznal, lebo ma videl, keď som si ešte doma monodrámu skúšala.

Ktorá monodráma je vášmu srdcu najbližšia?

Je to ťažké, lebo monodrámy sa časom menia, dopĺňam ich, korigujem, skracujem. Každá má hodinu a&nbsp;pol a&nbsp;teraz už mám aj na 45 minút, maximálne hodinu, lebo monodráma viac ani neznesie. Je to ťažko povedať. Nie z&nbsp;hereckej stránky, tam som sa už dávno upokojila. V&nbsp;mladosti by som bola zahrala aj telefónny zoznam, ako sa hovorí, ale teraz je to o&nbsp;tom, že zahrám niečo, čo si napíšem, a&nbsp;bude to mať odkaz pre divákov. Monodrámou niečo poviem, vyjadrím sa k&nbsp;súčasnej veci, hovorím o&nbsp;probléme, ktorý trápi mňa aj ich a, naopak, aj čo nás všetkých teší. Na mnohé veci neviem nájsť odpoveď, tak sa ju snažím hľadať spolu s&nbsp;divákom. Krásne bolo, keď som bola v&nbsp;Spiškej Novej Vsi a&nbsp;Peter Čižmár, ktorý je dobrý herec divadla jedného herca, ma odprevádzal na stanicu. Hovorí: „Pani Milka, ja som mal pocit, že stojíte na javisku, ale že vôbec nehráte, a&nbsp;diváci jasali, čo som už dávno nezažil.“ Možno je to preto, že tie veci sú mi už také blízke, aj keď určite to musí mať prvky štylizácie. Mňa divadlo stále dráždi, aj rôzne polohy, ktoré mi ponúka. Veď práve preto doteraz hrám aj pätnásťročnú dievčinu, teda trúfam si na to. Hrám i&nbsp;dvadsaťročnú pomýlenú chuderu, aj muža vo väzení, kde sa rieši problém slobody.

Vo svojich monodrámach reflektujete súčasnosť. Keby ste si mali teraz sadnúť za stôl, o&nbsp;čom by ste písali?

Nebudem predbiehať, ale mám niečo rozpísané. Nechcem byť patetická, no bolí ma, že je okolo nás toľko krásy, obklopuje nás toľko krásnej skutočnosti, ale prestali sme ju akosi vnímať. A&nbsp;ak by sa ešte vyriešili slobodné matky a&nbsp;penzisti, ktorí žijú pod úroveň, lebo z&nbsp;tristo eur sa nedá vyžiť, ale živoriť, tak sa máme relatívne dobre. Veď tu nemáme zemetrasenia a&nbsp;je tu krásne.

A&nbsp;keď to porovnáte so svetom?

Bola som na festivale v&nbsp;americkej Alabame, vlastne skôr to bol taký kabaret. So svojimi monodrámami som tam bola úplne mimo. (Smiech.) Boli tam napríklad kankánové tanečnice a&nbsp;moja monodráma sa tam úplne stratila, ale aspoň som sa kvôli tomu naučila monodrámu v&nbsp;angličtine, čo mi nezaškodilo. Keď som sa vracala domov, lietadlo letelo z&nbsp;Prahy do Košíc a&nbsp;z&nbsp;Košíc do Bratislavy som cestovala vlakom. Tú cestu som prešla cez Slovensko asi tisíckrát, no prvýkrát som ju vtedy prešla tak, že som ju doslova hltala a&nbsp;hovorila si, aká je tá naša krajina krásna. Stačilo, že som bola v&nbsp;Alabame štrnásť dní a&nbsp;doma som si všimla to, čo nikdy predtým. Alabama je nevľúdna rovinatá krajina s&nbsp;neinteresantnou architektúrou. Keď to porovnám so Slovenskom, máme tu naozaj všetko.

Pozeral som vašu filmografiu, a&nbsp;čo sa týka filmových postáv…

Od môjho posledného filmu Kone na betóne som vo filme neúčinkovala.

Mala som ponuku, ktorú som vám spomínala, ale nemohla som. Potom som mala ponuku, myslím, že do seriálu Panelák, ale postava, ktorú mi núkali, sa mi nejako nevidela a&nbsp;potom už na mňa možno aj akosi zabudli. Isteže by som si rada zahrala kvalitnú postavu, ale musela by ma osloviť. Vždy to totiž bola ponuka, ktorá ma neoslovila, a&nbsp;potom to bola taká nejaká dvojvetová postava a&nbsp;ja, čo som zvyknutá byť dve hodiny na javisku, si už nemôžem dovoliť vstúpiť do niečoho takého. No a&nbsp;to sú tí mladí ľudia, režiséri, ktorí ma ani nepoznajú. Inak, mám napísaný aj vlastný scenár, ale ten sa stále nerealizuje, lebo naň nemám prostriedky.

A&nbsp;vidíte to reálne?

Už som to párkrát povedala, možno je chyba vo mne, lebo by som mala napísať niečo iné, ale tí, ktorí mi nechceli dať peniaze, tento scenár ani nečítali. Ja som väčšinou vždy bola sama. Aj za socializmu sa scenár odovzdal, schválili ho a&nbsp;viac som s&nbsp;tým nemala nič spoločné. Ale teraz musíte poznať ľudí a&nbsp;ja týchto mladých ľudí už nepoznám. Nie sme v&nbsp;kontakte. Možno by sa toho aj niekto chytil, ale možno je to moja chyba, lebo nevyhľadávam spoločenstvo takýchto ľudí.

Na druhej strane, tvorcovia by mali vedieť, kto je kvalitný, a&nbsp;ďalej takýchto ľudí oslovovať. Zároveň v&nbsp;seriáloch väčšinou rotujú stále tí istí herci.

Tak vidíte. Aj mi je občas smutno, lebo som videla aj pár dobrých slovenských filmov a&nbsp;bola by som si tam rada zahrala. Ale viete, to povedal aj Marián Labuda, že herec je vlastne taká prostitútka, ktorá čaká, kedy ho niekto osloví. Ja, chvalabohu, musím osloviť len samu seba. Je to len na mne. Keď budem lenivá – a&nbsp;zistila som, že začínam byť lenivá –, musím niečo začať písať. Keď si niečo nenapíšem, tak si nezahrám.

Spomenuli sme seriály. A&nbsp;čo divadlo?

Už nikdy viac. Ja sa s&nbsp;mojimi kolegami rada porozprávam, ale tým, že som si už zvykla na svoju samostatnosť, všetko okolo ma ruší. Ale ak by to bola krásna postava, určite by som ju neodmietla, veď som herečka a&nbsp;už od piatich rokov som ňou chcela byť. Ešte som nevidela televíziu ani rozhlas, ale divadlo som si už od detstva hrala, čiže je to vo mne. Je to forma, ktorou sa chcem a&nbsp;myslím si, že aj trochu viem vyjadriť, čiže ak by prišla ponuka a&nbsp;vedela by som, že svojou prítomnosťou môžem aj ja prispieť, tak by som ju prijala, ale zatiaľ ma nikto neoslovil.

Spomínali ste, že sa vám páčili nejaké slovenské filmy, ako by ste teda zhodnotili slovenskú kinematografiu?

Z&nbsp;toho množstva, čo sa nakrúca, myslím si, že by ich mohlo byť aj viac kvalitnejších. Niektoré filmy akoby len tak skĺzli po povrchu. Nerada menujem, lebo jeden poviem a&nbsp;potom na nejaký, možno lepší, zabudnem. Všade je veľa kriku, zhonu. Život sám osebe je už taký rýchly a&nbsp;divadlo by malo ukázať, kde sa dá počkať a&nbsp;stojí za to počkať si a&nbsp;stretnúť sa s&nbsp;nejakým zaujímavým človekom, porozprávať sa, veď dlho tu nikto z&nbsp;nás nebude. Som za to tešiť sa. Čím som staršia, tým viac sa teším, až si občas zazlievam, že som premárnila mnohé roky, že som to tak nevnímala. Ani prírodu, všetky krásy okolo nás, a&nbsp;čím som staršia, tým viac si uvedomujem, koľko krásy je v&nbsp;každom stebielku, v&nbsp;každom strome, v&nbsp;každom dobrom, milom človeku. Nemusí byť extrémne múdry, ale stačí, keď z&nbsp;neho niečo pozitívne vyžaruje a&nbsp;už niečo pozitívne z&nbsp;neho pre seba naberáte.

Obklopujete sa už len dobrými ľuďmi?

Ja sa zďaleka vyhýbam, už len keď cítim, že je v&nbsp;blízkosti niečo negatívne. Či už je to z&nbsp;priestoru alebo od ľudí. Lebo načo? Keď chcem s&nbsp;čistou dušou a&nbsp;čistým svedomím pristupovať k&nbsp;mojej robote, tiež musím byť čistá. Samozrejme, takisto mám veľa nánosu, veľa chýb, ktoré som porobila, nabrala na seba. Tiež som sa mohla mnohému vyhnúť, ale to človek zistí až časom, že to mohlo byť inak. No asi to tak všetko malo byť. Moja babka vraveli: „Milečko, to Panbožko tak chceli, šicko je tak, jak má buc.“

Presne preto ste sa nakoniec stali herečkou.

Moja rodina veľmi chcela, aby som bola kuchárkou. Ja rada varím a&nbsp;už ako sedemročná som doma navarila obed. Ale ako dievčatko som sa aj poobliekala do všelijakých handier a&nbsp;môjmu dedkovi som hrala divadlo. On jediný bol schopný to akceptovať, mal pre to akýsi zmysel. A&nbsp;pritom som nikdy nevidela televíziu. U&nbsp;nás nebolo ani ochotnícke divadlo, ale až živočíšne som cítila, že sa chcem vyjadrovať takýmto spôsobom. Pred mamou som nemohla, lebo tá pre to nemala pochopenie, ale môj dedko ma v&nbsp;tom podporoval. A&nbsp;keď mama zakričala, povedal: „Hančo, buc cicho, Milka zna, co robí.“

EXKLUZÍVNE Zimkovej (†71) posledný rozhovor pred smrťou: Znechutená z kolegov

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás

EXKLUZÍVNE Zimkovej (†71) posledný rozhovor pred smrťou: Znechutená z kolegov

Súvisiace články

Evelyn nie je sama! Koho to moderátorka po svojom boku zatajuje? PREKVAPKO!

Osudový odkaz Dana Heribana (†43) pred smrťou: Strach o manželku Kamilu

Jadranka naletela vábničke z internetu: Speváčke praskli nervy!

Vila po Eve Krížikovej (†85) vstala z popola: Neuveriteľné, čo z nej architekti vykresali

Monika Hilmerová pred kamerou trpela: Mráz a sneženie, zabrať dostal aj jazyk!

Maštalír s manželkou: Druhá dcérka na ceste! Herec urobil VÁŽNE rozhodnutie!

Tomáša Tarra vykoľajil nazúrený muž z ulice: Hnev a tvrdé vulgarizmy

Lucia Kollárová si s Tinou Turner (†83) pozerali do okien: Bizarné, čo sa dialo po jej smrti

Aneta Parišková sa prekecla o kolegyni: Veľká novinka Lucie Barmošovej!

Tomášova mama z Ruže pre nevestu: Drsný odkaz nevestám! Lenivá prah jej domu neprekročí!

Plus TV

Miro Jaroš na koncerte speváčky Janet Jackson v Paríži

Spevák Paľo Habera a skupina TEAM takmer zbúrali štadión: Fanúšikovia odspievali celý koncert

Herečka Barbora Chlebcová v tom má jasno: Ján Koleník alebo Ján Bakala?

Výber pre vás