„Pochádzala z veľmi chudobnej maloroľníckej rodiny, v dome so slamenou strechou žili ôsmi v jednej izbe. Spávala v posteli so svojou starenkou invalidkou, a preto mala veľké sociálne cítenie. Hovorievala: Srdce mi bije vľavo,“ prezradila dcéra Jana Kocianová Procházková v dokumente RTVS o živote legendárnej Maríny.

„Marína od školy rada recitovala. Plus vedľa bol Šaštín, v ktorom boli saleziáni, ktorí sa jej venovali, požičiavali jej knižky,“ priblížil jej syn Miro Procházka. „Keď mala Marína 15 rokov a ukončenú meštianku, povedali jej, nech ide do Bratislavy a nech sa zamestná,“ spomína Jana. A Marína išla a pracovala ako kaderníčka, predavačka dámskej konfekcie či úradníčka a popritom stále sledovala pracovné ponuky. A takto naďabila aj na inzerát, v ktorom hľadali hercov a herečky do slovenských divadiel. Predsedom komisie bol Andrej Bagar a mladá Mária svojím odrecitovaným výkonom príliš nezaujala. Keď si všimla, že to nevyzerá s jej prijatím dobre, pridala ešte vlastnú etudu.

Stvárnila v nej rodinu pri stole, pričom zaujala postupne miesto každého člena rodiny a v závere zahrala poštárku, ktorá priniesla telegram, že dievča Aničku prijali do divadla. Podľa synových slov sa práve toto stretlo s mimoriadnym ohlasom, komisia sa smiala a nakoniec list o prijatí skutočne prišiel.

No reakcia doma nebola taká, ako by si Marína predstavovala. „Jej mama zobrala čepiec a normálne ju s ním vymlátila,“ odhalila dcéra Jana. Dôvodom bol strach, že skončí u kolotočárov. No ani to nezabránilo ledva 18-ročnej tínedžerke, aby išla za svojím. A urobila dobre, veď onedlho, keď sa odovzdávali v Prahe ceny na divadelnej žatve, ocenili ju ako objav roka! „Cenou bolo sprevádzanie Pražským hradom pani Alicou Masarykovou. Keď to doma povedala, nikto jej neveril, vraj si zase vymýšľa ako obvykle,“ odhalil dávnu minulosť syn Miro. A ako dodala jeho sestra, ich mama dokonca v tom čase zažila aj prvú lásku so Ctiborom Filčíkom.

Marína sa po štúdiu na konzervatóriu stala od 1. januára 1948 členkou činohry SND. A niekde pri recitovaní Sládkovičovej básne sa z Márie stala Marína. Recitovaná slovenská poézia sa v tom čase stala vyslovene trendom a syn Miro o tomto období povedal: „Keď boli večery slovenskej poézie v Prahe, študenti tam rozbíjali okná alebo sa snažili cez záchodové okienka dostať dnu, to bolo niečo, ako keby sa chceli dostať na rockovú kapelu.“

Mária má na konte aj viacero prvenstiev. Ona sama o sebe s humorom hovorievala, že vďaka nej sa udial na divadelných doskách prvý slovenský striptíz. Mala tým na mysli premiéru hry Herodes a Herodias, keď stratili v zákulisí kostým na špeciálny zvádzajúci tanec a ona vyšla na javisko omotaná len do korálikov. Kostým sa neskôr našiel na úplne inom poschodí. Zrejme niekto chcel, aby zostal stratený...

„Myslím si, že nie je nič krajšie ako láska medzi mužom a ženou, medzi matkou a deťmi... Láska je najkrajší ľudský cit. Ja som vari neprežila jediný deň svojho života bez lásky,“ povedala v dokumente Marína. Osudového muža stretla na plese v bratislavskej Redute, bol ním novinár, básnik a spisovateľ Miroslav Procházka. Prežila s ním krásnych 56 rokov a rozdelila ich naozaj až smrť, keď v roku 2005 prehral boj s rakovinou lymfatických uzlín. Herečka ho vo svojom byte cítila aj po jeho smrti a mala čo robiť, aby sa cez jeho odchod psychicky preniesla. „Byt je ho stále plný. Jeho knihy, spisy, myšlienky… S Mirkom sa tam porozprávam, poradím. Verím, že človek úplne neodchádza. Niečo z neho musí byť niekde zachované,“ zverila sa pred rokmi herečka.

No ani ona nemala len na ružiach ustlané... Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď napriek tomu, že patrila medzi elitu, nedostala celú sezónu žiadnu rolu. Jej syn hovorí o interných intrigách, ktoré k tomu dopomohli. „V tom momente vstúpil na scénu môj otec, ktorý ako vyštudovaný ekonomický inžinier mal tieto manažérske predpoklady, a vymyslel pre Marínu 100 besied pracujúcim,“ ozrejmil s tým, že herečka cestovala po celom Československu, aby ľuďom priniesla kultúru. Chodila po rôznych závodoch, zašla aj do komárňanských lodeníc, do nápravných zariadení či za vojakmi. Tým sa mimoriadne zviditeľnila aj v tlači. To sa, samozrejme, nepozdávalo podaktorým kolegyniam. „Boli obrovské intrigy,“ dodala jej dcéra.

Priekopníčkou sa v šesťdesiatych rokoch stala aj v televíznom herectve. „V päťdesiatom šiestom za Marínou prišiel vtedy mladý režisér Janko Roháč a spýtal sa jej: Pani Kráľovičová, nechcete byť prvou slovenskou televíznou herečkou? Marína povedala, že nevie, čo to je a čo to zahŕňa, ale kývla na to. Na čo sa divadlom začalo šíriť, že Kráľovičová sa zbláznila... Pretože to znamenalo 5 týždňov skúšania hry a okrem toho, že sa naučili hru, museli sa naučiť aj technický scenár – kedy a kam sa pozrieť do kamery, kedy sa presunúť – a to všetko spravili len kvôli tomu jednému razu, keď sa to odvysielalo,“ priblížil syn Miro s tým, že všetko vtedy išlo naživo. Prvou inscenáciou bola Do videnia Lucien a zostali z nej tri fotografie. Pre Marínu to bolo krásne dobrodružstvo: „Je fajn byť prvý,“ dodala.

V roku 1964 prišiel pre Marínu ďalší herecký zlom, keď v hre Arthura Millera Po páde stvárnila problémami zmietanú Marilyn Monroe. A aby aj navonok vyzerala hollywoodsky, manžel jej zohnal prvú podprsenku zvanú „bardotka“ z Viedne a podľa jej vzoru sa v divadle šili ďalšie. 

Celkovo bola móda pre Marínu dôležitá. Raz si dokonca zaobstarala kabát od pašerákov, za čo jej hrozilo vyhodenie z činohry, pretože vraj prinášala do umenia západné vplyvy aj tým, ako sa obliekala. Vďaka kontaktom jej manžela však nakoniec o miesto neprišla. Dokonca pre ňu šil aj ruský Dior – módny návrhár Slava Zajcev, s ktorým sa zoznámila počas hosťovania v Moskve.

Jej deti spomínali aj na mamin ladný, cupotavý, no mimoriadne rýchly krok. Vraj jej nestačili ani dlhonohí muži, pretože ako sama povedala, odmalička sa musela ponáhľať, aby jej súrodenci nezjedli obed, kým prišla zo školy.