Slovenka, ktorá má dve deti s českým miliardárom Marekom Dospivom (52), nepatrí k nenápadným ženám. Ukázala to aj na filmovom festivale v Karlových Varoch. Bývalá modelka Eliška Dospivová, prišla na filmový festival v šatách, ktoré pripomínali štýl značky Mônot. Založil ju libanonský dizajnér pôsobiaci v New Yorku Eli Mizrahi. Jeho šaty majú špecifický, zapamätateľný štýl a vyniesli ich aj mnohé svetové celebrity na prestížne podujatia.

Vľavo Eliška Dospivová, vpravo francúzska modelka Cindy Bruna v šatách značky Mônot
Zdroj: Profimedia, instagram Mônot

Neprehliadnuteľnú exmodelku si odchytila redaktorka portálu super.cz. Jej šaty označila za najsexi model večera. Keď sa jej opýtala, odkiaľ ich má, Eliška Dospivová povedala: „Nebudeš tomu veriť, ale navrhla som si ich sama a ušila mi ich moja ,švadlenka‘.“ Na otázku, či začína fušovať do remesla módnym návrhárom, zareagovala s úsmevom: „Netrúfam si to povedať, ale keby bolo treba, tak asi áno.“

Všetci mlčia

Zaujímalo nás, ako sa na takého návrhárstvo či rovno kopírovanie pozerá módny návrhár Boris Hanečka.

„V škole nás učili, že nikto z nás nevymyslí koleso, všetko pred nami už bolo. Všetko sa môže na niečo podobať. Ak si vezmete akéhokoľvek návrhára, nájdete v jeho tvorbe niečo, čo už bolo vo svete vymyslené alebo zinterpretované. To sa stáva,“ vraví.

„Druhá vec je, keď to niekto robí vedome, inšpiruje sa dizajnom tak, že ho v podstate skopíruje. Pomení síce pár drobností, ale všetkým je jasné, o čo ide. A všetci väčšinou mlčia, hoci vedia, že človek sa inšpiroval viac, ako bolo treba,“ dodáva Boris Hanečka.

Príkladom akceptovateľnej inšpirácie je napríklad to, čo urobil v začiatkoch Galiano: „Inšpiroval sa návrhárkou Vivienne Westwood, ale urobil to po svojom, inšpirácia bola pretavená cez jeho kreativitu.“

V prípade Elišky Dospivovej, ktorej čierne šaty sa podobajú na tie od Eliho Mizrahiho, je pozmenený len malý detail. „Je na každom človeku, aby si myslel svoje o tom, či je daná osoba taká návrhársky zdatná, že sa nejakou skicou dostane k tomuto dizajnu, alebo je to čistá kópia s malými zmenami. Ale oči vidia, nie?“ podotýka. Boris Hanečka sa týmto fenoménom nezaťažuje. „Viem, že ženy niekedy vedome kopírujú a povedia: Sama som si navrhla. Toto počuli návrhári už iks­krát a budú ešte počuť. Smutné je, že ide aj o ľudí, ktorí majú peniaze na originál, ale nekúpia si ho. Je to malicherné a mne cudzie...“ dodáva.

Bez proporcií

Návrhár hovorí, že sa už zopárkrát stretol s modelom svojich šiat spichnutým v inej dielni. Nerobil z toho vedu, ale... „Chýbal tam zmysel pre proporcie, takže šaty boli, ľudovo povedané, čapaté. V porovnaní s originálom nemali esprit,“ poznamenáva.

Stáva sa tiež, že ženy neskoro zatúžia po nejakom modeli a k termínu akcie si ho už nestihnú objednať alebo sa jednoducho vypredal. Potom sa niektoré uchýlia ku kopírovaniu. „Občas ma klientky poprosia, aby som im urobil repliku blúzky, pretože ju už nevedia kúpiť. Ak toto dizajnér urobí, nemal by si na daný model zavesiť svoju visačku. To nie je dizajnérska tvorba, ale dobrá spolupráca so šikovnými krajčírskymi rukami. Je to skrátka kópia,“ vysvetľuje Boris Hanečka s tým, že takéto zákazky nerobí, pretože to nie je legálne ani etické.

Pripomína prípad španielskej značky Zara, ktorá mala už viackrát problém s kopírovaním veľkých dizajnérov. „Napríklad po prehliadke Prada okamžite zareagovala Zara tým, že vyrobila kópiu predvádzaných tašiek. Po upozornení ich síce stiahla z obehu, ale stálo im to za to,“ hovorí návrhár.

Hanba dizajnéra

V módnom biznise podľa neho stačí, keď na odkopírovanom modeli niečo málo pozmeníte, a kopírovaný autor prakticky nič nevysúdi: „Je to skôr o hanbe dizajnéra, ktorý kopíruje. Na druhej strane, spomeňme si na šaty Marilyn Monroe. Tie boli dookola kopírované. Rovnako svadobné šaty monackej princeznej Grace Kelly či Kate Middleton. Sú to šaty, ktoré nesú veľké ženy, a tie sú priam predurčené na kopírovanie. Ženy to robili odjakživa, lebo sa chceli dotknúť toho plamienka slávy...“ Aj preto, keď vidí, že sa niekto iný „inšpiroval“ jeho návrhom, pristupuje k tomu s nadhľadom: „Nie je to pre mňa dôvod na hádku. Toto ma v našom biznise nerozčuľuje. Ak máte trochu zmysel pre humor, tak vám to niekedy aj polichotí, poviete si, že sa daná dáma chcela priblížiť k mojej tvorbe. Iné je, keď osloví moju krajčírku nejaká klientka poza môj chrbát a povie: Urob mi to tak, ako to robíš Borisovi. To je nepríjemné a nie je to nevídaný jav! Stalo sa to, ale našťastie má moja krajčírka, ako sa hovorí, chochmes a neurobila to.“

Ťažko vymáhateľné

Návrhárka Michaela Ľuptáková hovorí: ”Epigónstvo, teda napodobňovanie, keď jedna žena považuje druhú za peknú a chce sa jej priblížiť, je svojím spôsobom motorom módy. Ak nemáte šaty patentované, vaše právo je ťažko vymáhateľné. Stačí, ak ten, čo kopíruje, urobí len malú zmenu… Ale môžete to považovať aj za najvyššiu formu obdivu.” 
Kopírovanie sa podľa nej jednoducho deje a je to na našej zodpovednosti vedie si dobre vybrať.
”Ak má ale človek dostatok prostriedkov, mal by sa správať sociálne zodpovedne a podporovať výrobu nie u svojej ,švadlenky‘, ale priamo u originálneho dizajnéra. Najmä ak ide o dámu, ktorá minie nekonečne veľa prostriedkov a energie na to, aby dobre vyzerala, považujem za elementárnu slušnosť, aby sa správala fér voči značke.  V súčasnosti nie je vôbec problém zistiť meno dizajnéra  a modelu, ktorý obdivujete. Je to inšpiratívna tradícia francúzskych aristokrato. Brali ako povinnosť podporovať výrobu, ktorú by sme mali naďalej uchovať,” dodáva.

Obrovská náhoda

Hovorí, že v prípade Elišky Dospivovej by to musela byť obrovská náhoda, aby jej napadlo to isté ako návrhárovi Elimu Mizrahimu. „Na druhej strane, trend, ktorý uviedol Mizrahi na červené koberce, sa objavil v kolekciách Yves Saint Laurent ešte oveľa skôr. Takže je to nekonečná diskusia o tom, čo bolo skôr, sliepka alebo vajce...“ dodáva.

Michaela Ľuptáková konštatuje, že móda sa cyklicky opakuje a detailov, ktoré vyzerajú dobre na ženskom tele, nie je nekonečné množstvo. „Niekedy teda navrhnete niečo, o čom si myslíte, že je nové, ale iná značka, iný dizajnér to mohol použiť, hoci v inej konštelácii, pred 30 rokmi. Je to sporná téma.“