S Petrom Batthyánym sa zoznámila počas práce pred vyše dvadsiatimi rokmi. „Je to príbeh ako z reklamy o fialovej krave, ale my sme sa naozaj zoznámili pri nej,“ prezrádza sympatická Dagmar. Ona ako fotografka a reportérka, on ako známy tanečník a začínajúci herec.

„Robila som reportáž a program akcie som fotografovala. Peťo mal nakrivo sako, tak som si ho do záberu trochu opravila. Neskôr tancoval vo zvláštnom trblietavom kostýme. Došlo mi, že je účinkujúci. Pristúpil ku mne a spontánne ma objal. Mal pre mňa pracovný návrh, dohodli sme sa na stretnutí,“ spomína Dagmar a pokračuje: „Nikdy sme spolu ,nerandili‘. Žiadne vodenie za ruky, žiadne kurizovanie. Náš pracovný kontakt plynulo prešiel do kamarátstva, neskôr sme začali spolu žiť.“

Peter mal sotva ročnú dcéru z predchádzajúceho vzťahu, ktorá aj Dagmare prirástla k srdcu. Časom splodili syna Matúša. Nie všetko sa však odohralo podľa ich predstáv, vo vzťahu aj v živote museli preskákať veľa zlého. Azda najväčšou skúškou bol boj o život ich syna. „Matúš sa narodil v šiestom mesiaci tehotenstva s krvácaním do mozgu. Vážil len 990 gramov, je takmer zázrak, že prežil,“ s tichým hlasom prezrádza jeho mamina.

„Musela som pracovať s jeho mozgovými štruktúrami, aby ich správne využíval. Bolo to pre nás aj pre lekárov náročné. Potreboval neustálu opateru a pomoc. A tej sa mu, našťastie, dostalo.“ Ťažký príchod na svet sa, žiaľ, podpísal pod Matúšovo zdravie, lebo je dyslektik i dysgrafik. Dagmar sa teda pri ňom občas poriadne zapotila.

Dnes sa usmieva, vie, že sústavné cvičenie dokáže problém poriadne zmierniť. „Je to ťažké, ale zároveň zaujímavé,“ hovorí. „Ja mám totiž doma dvoch dyslektikov. Najskôr som netušila, že aj Peter má túto dysfunkciu. Až keď som ho počula čítať a trápiť sa s textom, začala som tušiť, aký má problém, napriek tomu, že som sa s touto poruchou nikdy predtým priamo nestretla.“

Povedala mu: „Peťo, ty nemáš problém s čítaním, ty si dyslektik a musíš veľa trénovať.“ Poslúchol ju a vlastnou vôľou sa mu podarilo problém zmierniť. Pri učení textov má systém, ktorý ho nesklame. Texty si dopredu niekoľkokrát doma prečíta, potom ide po pamäti. Synovi Matúšovi sa začala venovať programovo. „Jeho poruchu som si všimla, už keď bol v škôlke. Ale keďže sa predčasne narodil, vlastne sme to očakávali.“

Dagmarino úsilie prinieslo očakávaný výsledok, ale aj tak sa dodnes stretáva s úsmevnými príhodami. „Keď syn pozeral svoj obľúbený seriál, bol vždy po jeho skončení veľmi nešťastný. Prišiel za mnou, po tvári mu stekali slzy: Mami, som veľmi smutný, že už nebudú dávať Monka...“

Nechápala som, prečo to tvrdí deň čo deň, veď televízia sľubuje ešte veľa pokračovaní. Až potom som si uvedomila, že na záver filmu sa na krátku chvíľu objaví titulok: Pokračovanie nabudúce. Divák bez dysfunkcie si ho stihne prečítať, dyslektik to má oveľa ťažšie. Prvé slovo prečíta, druhé už háda a Matúš vždy prečítal len písmená n, b, e, ktoré si spojil do slova nebude.“ Aj napísanie obyčajnej esemesky môže byť občas poriadny problém. Správy musia byť vecné a najmä krátke. Informácii zhutnenej do niekoľkých slov jej dvaja chlapi porozumejú, keby im napísala dlhú správu, vie, že by ju ani len nedočítali do konca.

Batthyányovci sú Bratislavčania do špiku kosti. Napriek tomu sa pred rokmi odsťahovali do domčeka v Stupave, aby vzápätí zistili, že život v prírode je síce fajn, ale pri ich časovej vyťaženosti nemožný. Opäť sa teda presťahovali do hlavného mesta.

„V Stupave bolo dobre, ale vzhľadom na tom, že máme obaja veľa práce, chodili sme domov len prespávať. Teraz žijeme opäť v domčeku, len je oveľa menší. Nevnímame soboty, nedele, piatky sviatky. Riadime sa podľa Petrových možností. Je nereálne žiadať od neho, aby sa venoval rodine podľa typických stereotypov. Zvykla som si na to, dokonca je to takto fajn.“ V domčeku žijú aj so svojimi zvieratkami. Majú psa, mačku a kocúra. Mali aj niekoľko koníkov, ale do Bratislavy si ich, samozrejme, nemohli presťahovať.

Vianočné sviatky oslávia tradične. Dagmar nazvala Peťa jej vianočným mužíčkom, lebo on tieto sviatky miluje. „Peter má pozitívny vzťah k ľuďom aj k životu. Jeho prejav je často vtipný. Zabávame sa na tom, keď niečo vyvedie. A keďže je nesystematický a emocionálny, je zábavné existovať s ním. Keď sme išli prvý raz spolu nakupovať, považoval za najdôležitejšie kúpiť práve vianočný stromček.“

Občas sa totiž správa ako dieťa. „Keby ste videli výraz jeho tváre, keď sa pozerá na rozprávky či rozbaľuje darčeky. Je plný radosti a má iskričky v očiach.“ Pre umeleckú rodinu je podstatné, aby boli spolu, a čím ich bude viac, tým to bude lepšie a veselšie. V poslednom čase k Batthyányovcom zavíta aj Petrova dcéra z prvého manželstva.

„Peťka nás pravidelne navštevuje. Pred časom sme prežívali zložité obdobie. Ale dnes je z nej dospelá žena, hovorí sama za seba. Nadviazali sme na roky, ktoré boli predtým veľmi pozitívne a fajn. Preto príde nielen na sviatky, koniec koncov, veď aj u nás je doma. A keď sa nevidíme, často si telefonujeme. Myslím, že náš vzťah bude naďalej veľmi dobrý.“

To, že Batthyányovci majú otvorené nielen srdcia, ale aj dvere, vie azda každý. Chcete dôkaz? Je ním samotný Peter. Prichýlil psa, bezdomovca, dokonca aj malé dieťa. „Peter je veľmi súcitný. Všetko, čo má problém a trpí, mi prinesie domov. Už sme sa starali o zúboženého psa bez nohy, v našej garáži prespával bezdomovec a mali sme v pestúnskej starostlivosti chlapčeka.“

Bol malý, nechodil ešte ani do školy. Dnes je to už dospelý chlap, ktorý má 22 rokov a vlastný život. Vo vzdialenej rodine sa vraj nedokázali postarať o dieťa. Zavolali Petrovi. „Bolo nám chlapca ľúto, a tak sme sa rozhodli, že sa oňho na deň-dva postaráme. Lenže, ako to zvyčajne u nás býva, zo dňa bol týždeň, z týždňa mesiac, dva, tri...“ Nakoniec ho viedli do školy a naďalej sa o neho starali, až kým sa nevrátil k biologickej mame. Pred časom oslávil vianočné sviatky práve u Batthyányovcov.

Meno: Dagmar Batthyány Vek: 50 rokov Žije: v Bratislave Publicistka, výtvarníčka, skončila grafiku a žurnalistiku. Venuje sa dizajnu a najmä liečebným terapiám, ktoré vyplývajú z výtvarného umenia. Uprednostňuje prácu so sklom. Od roku 1997 sa venuje rôznym typom terapií, spolupracuje so spoločnosťami na vývoj a distribúciu prístrojov zameraných na rekondíciu. Výtvarné diela vystavuje doma a v zahraničí. Od roku 2004 sa venuje dizajnu a konštitučnej liečbe s využitím prvkov arteterapie. Jej obrazy sú v stálej expozícii popredných galérií v Maďarsku, Nemecku, Rakúsku a vo Francúzsku. Založila prvé ozdravovacie zariadenie neštátneho charakteru na Slovensku.

<a href="https://www.pluska.sk/zena/celebrity/milenka-dostala-kosom-vieme-kym-bude-nevernik-andy-kraus-travit-vianoce.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Milenka dostala košom: Vieme, s kým bude neverník Andy Kraus tráviť Vianoce</a>

Po boku s vianočným mužíčkom: O svojom živote porozprávala Dagmar Batthyány

Plus TV

Patrik Herman nechce byť na Štedrý deň doma: Prečo

Vianočný stánok pred Národným onkologickým ústavom - obsluhoval aj riaditeľ

Prečo cíti Silvia Šarköziová smútok? Môže za to...

Výber pre vás