Z&nbsp;obrazovky sa divákom prihovára tip-top nastajlovaná a&nbsp;s&nbsp;úsmevom na tvári. Andrea Pálffy-Belányiová je však tiež len z&nbsp;mäsa a&nbsp;kostí.

Aj moderátorka má svoje každodenné radosti i&nbsp;starosti. Problémy nezametá pod koberec, a&nbsp;keby bolo treba, zvlášť v&nbsp;týchto náročných časoch, ktoré žijeme, nemala by žiadny problém ani ostych ísť si po radu k&nbsp;psychológovi.

Už v&nbsp;minulosti tak učinila. Dôvodom bol rozvod s&nbsp;hokejistom Žigmundom Pálffym, no nepridali jej ani zdravotné problémy milovanej dcéry Saskie.

Andrea z&nbsp;vlastnej skúsenosti vie, aké je dôležité hovoriť o&nbsp;tom, keď duša bolí alebo keď človek nevie nájsť odpoveď na podstatné otázky. I&nbsp;preto sa stala jednou z&nbsp;tvárí charitatívneho kalendára TV JOJ, ktorý poukazuje na duševné problémy.

„Treba dostať do povedomia témy, ktorými sa ľudia trápia, a&nbsp;pomôcť im. Sú generácie, najmä staršie, ktoré ich neberú až tak vážne a&nbsp;sú to podľa nich len nejaké ,moderné vymýšľance‘,“ hovorí pre Šarm Pálffy-Belányiová a&nbsp;dodáva:

„Bohužiaľ, je iná doba, ľudia majú rôzne trápenia a&nbsp;prežívajú ťažké chvíle, ale nikto o&nbsp;tom nemusí vedieť, pretože navonok vyzerá všetko v&nbsp;poriadku,“ upozorňuje hviezda z&nbsp;Koliby s&nbsp;tým, že napríklad ani naoko dokonalý život nemusí znamenať, že dotyčný je naozaj šťastný a&nbsp;spokojný.

Ale ak budeme všímavý k&nbsp;samému sebe a&nbsp;aj k&nbsp;okoliu, mnohé ťažké situácie sa dajú zvrátiť. A,&nbsp;samozrejme, treba myslieť na to, že rovnako ako s&nbsp;boľavým zubom ideme k&nbsp;zubárovi, s&nbsp;boľavou dušou treba ísť k&nbsp;odborníkovi.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Nabádate ľudí, aby sa nehanbili hovoriť o&nbsp;svojich duševných poruchách a&nbsp;problémoch. Vy s&nbsp;niečím podobným máte osobnú skúsenosť?

Nie, ale viem to prepojiť s&nbsp;tým, že nemám úplne jednoduchý život, keďže dcérka od narodenia nie je na tom zdravotne ideálne. A&nbsp;to je pre rodiča poriadne náročná situácia.

Človek by čakal, že niekto ako ja by kvôli chorej dcére mal mať nárok na problémy psychického rázu. No sú tu aj ľudia, ktorí navonok majú dobrú prácu, pekné bývanie, peniaze, majú možno všetko, na čo si pomyslíte, napriek tomu nie sú v&nbsp;poriadku a&nbsp;trápia sa. Lenže veľa ľudí nedokáže pochopiť, ako môže mať aj človek s&nbsp;týmto všetkým nejaké problémy.

Máte vo svojej blízkosti osoby so psychickými problémami?

V&nbsp;úzkom okolí nie, skôr z&nbsp;toho širšieho viem, že niečo riešia, ale všetko sú to ľudia, ktorí s&nbsp;daným problémom pracujú, takže sú na ceste k&nbsp;tomu, aby si pomohli. A&nbsp;tak je to správne.

Kedy si spoločnosť uvedomí, že keď bolí duša, musí sa liečiť odborne?

Myslím si, že týmito vecami musíme prejsť a&nbsp;ako spoločnosť k&nbsp;tomu dozrieť. No už sme na tom lepšie ako napríklad pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Vtedy bola hanba vôbec povedať, že idete k&nbsp;psychológovi. Dnes už je priam moderné mať svojho psychológa, takže sme sa celkom posunuli. Určite sú stále aj takí ľudia, ktorí sa hanbia za to, že chodia na terapie. Ale väčšinou to už nikto nevníma ako stigmu, ak človek chodí za odborníkom, lebo si nevie pomôcť sám.

Zavolali ste niekedy na krízovú linku dôvery?

Nie, ale keď sme v&nbsp;rámci rozvodu prežívali ťažké časy so Žigom, tak som vyhľadala psychológa. Nechápala som, ako sa mohli udiať isté veci, tak som absolvovala pár sedení s&nbsp;jedným psychológom.

Ako inak ešte ventilujete problémy?

Ponadávam si, preberieme ich s&nbsp;kamarátkami sprava, zľava, potom ešte raz a&nbsp;mám pokoj a&nbsp;idem ďalej. (Smiech.)

Problémy teda v&nbsp;sebe nedusíte.

Vôbec nie. Ja som veľmi ukecaný človek.

Veľmi ťažké na psychiku ste to mali pred 16 rokmi, keď ste sa dozvedeli, že vaše bábätko nebude zdravotne v&nbsp;poriadku.

Je to stále šok. Podľa mňa neexistuje rodič, ktorý by neprežil obrovský šok, keď mu poviete, že jeho dieťa nie je v&nbsp;poriadku a&nbsp;že asi ani nebude. Vy automaticky dúfate, že nastal problém, ale fajn, nejako sa z&nbsp;toho vymotáme. Postupom času však zistíte, že nie zo všetkého sa dá vymotať. Je to proces.

Vedeli ste, že Saskia nie je v&nbsp;poriadku, už v&nbsp;prenatálnom veku?

Nie, vôbec sme to netušili. Tešili sme sa na zdravé bábätko a&nbsp;potom to už bol len šok za šokom.

Ako si na to spomínate?

Boli to náročné časy, ale zvládli sme to ako rodičia veľmi pekne. Viem však o&nbsp;rodinách a&nbsp;rodičoch, ktorí potrebujú odbornú pomoc, aby sa s&nbsp;niečím takým vyrovnali. A&nbsp;to je tiež vec, ktorá v&nbsp;našej spoločnosti nefunguje, nikto sa nevenuje takýmto rodičom. Lekári mnohokrát nevedia, ako s&nbsp;nimi komunikovať, alebo na to nemajú čas a&nbsp;chuť. Takže rodič je potom ponechaný napospas problému. V našej spoločnosti máme pred sebou ešte dlhú cestu, aby sa aj tieto náročné životné situácie riešili komplexne a&nbsp;nebrali sa na ľahkú váhu.

Ako ste to všetko dokázali zvládnuť sama?

Sama neviem, boli to naozaj veľmi náročné roky. Hlavnú rolu v&nbsp;tom zrejme zohrala moja povaha. Tá mi pomohla spracovať túto nečakanú životnú situáciu. Stále je asi najťažšie, keď vidíte zdravých rovesníkov svojho dieťaťa a&nbsp;uvedomíte si, nakoľko iný by bol život, ak by bolo tiež zdravé..

Saskia bude mať 16 rokov. Aká je, čo má rada?

Viete, že o&nbsp;tejto téme nerada hovorím. Zachovávam dohodu so Žigom, že o&nbsp;tom nebudem detailne hovoriť. Ale máme veľké šťastie, že má veľmi milú a&nbsp;veselú povahu, je to zlatíčko.

Čo by ste rodičom s&nbsp;deťmi so špeciálnymi potrebami, ako ste aj vy, odporúčali v&nbsp;rámci psychologickej pomoci?

Systém na Slovensku nefunguje dobre. Všetko závisí od toho, či máte alebo nemáte šťastie na dobrého lekára, ktorý s&nbsp;vami dokáže hovoriť komplexne a&nbsp;ľudsky. Doktori majú veľa práce a&nbsp;povedzme si otvorene, nie vždy sú ideálne osobnosti. Zároveň chcem upriamiť pozornosť aj na niečo iné. Vôbec sa totiž nemyslí na to, že keď sa takéto dieťatko narodí do rodiny, treba myslieť nielen naň, ale aj na rodiča. Aj jemu treba pomôcť prejsť cestu k&nbsp;spracovaniu informácie.

Existuje na Slovensku organizácia, ktorá by sa tomu venovala?

To neviem, ale napríklad pre predčasne narodené deti je tu Občianske združenie Malíček. Oni sa snažia pomáhať, ale že by to bolo zo strany štátu, tak to nie. Stále je to na báze dobrovoľných a&nbsp;občianskych združení, čo je obrovská škoda, lebo takáto pomoc pre rodičov je naozaj potrebná. Žiaľ, človek si v&nbsp;tomto smere stále musí pomôcť sám a&nbsp;u&nbsp;nás neexistuje niečo ako automatický systém, ktorý by fungoval v&nbsp;rámci poskytovanej zdravotnej starostlivosti. A&nbsp;ani nebudem hovoriť, koľko stoja všetky špeciálne terapie a&nbsp;rehabilitácie, ktoré vám veru štát ani omylom neprepláca. Ako raz povedal Juraj Jakubisko: „Musíte byť zdravý a&nbsp;bohatý a&nbsp;vtedy môžete mať pokojný život.“ Akékoľvek iné kombinácie sú potom jednoducho problém.

Máte pocit, že kvôli náročnému obdobiu, ktorým ste prešla, ste zocelenejšia a&nbsp;odolnejšia?

Ale to nie. Aj medzi nami rodičmi, ktorí majú deti so špeciálnymi potrebami, sú rôzni rodičia. Niektorí to zvládajú pozitívne ako napríklad ja, ale sú rodičia, ktorí sú z&nbsp;toho zrútení, sú dokonca v&nbsp;psychiatrickej opatere. Všade sú rôzni ľudia, ktorí žijú rôzne osudy, ale ja hovorím, že možno tým, ktorí majú zjavný problém, to spoločnosť skôr uverí. O&nbsp;to viac treba pripomínať prípady, keď si duševný problém nájde osobu, ktorá má podľa okolia všetko potrebné k&nbsp;spokojnému životu.

Ste tvárou charitatívneho kalendára. Vybrali vás doň preto, že sa ľudia s&nbsp;problémami aj cez váš príbeh môžu viac stotožniť s&nbsp;témou?

To neviem, ale je to určite téma, o&nbsp;ktorej treba hovoriť. Chceli sme upozorniť ľudí, že treba o&nbsp;problémoch hovoriť a&nbsp;čo všetko sa môže stať, ak to tak nebude. Presne ako ,koleso šťastia‘, pri ktorom neviete, čo vám ,vďaka‘ nemu padne do života, a&nbsp;musíte sa s&nbsp;tým vyrovnať.

Aj vy občas potrebujete psychohygienu. Kde ju praktizujete?

Tú mám v&nbsp;práci. (Smiech.) A,&nbsp;samozrejme, s&nbsp;kamarátkami, s&nbsp;ktorými preberieme všetko možné a&nbsp;veľa sa nasmejeme.

Ale v&nbsp;práci sa venujete aj ťažkým témam, veď aktuálne je spoločnosť veľmi polarizovaná. Viete sa nad to povzniesť?

Keď máte v&nbsp;živote seriózne problémy, ktoré musíte riešiť, všetko ostatné sa vám zdá nie až také podstatné a&nbsp;určite nie ako niečo, pre čo by ste sa mali rúcať. Lenže ak má človek predispozíciu na duševné choroby, tak aj niečo ako napätie v&nbsp;spoločnosti či celosvetové udalosti ho môžu dostať do ťažkých psychických stavov. Takže asi to každý zvláda inak a&nbsp;ja mám zrejme šťastie, že dobre. Klopem na drevo, lebo človek nikdy nevie. Podľa mňa na to neexistuje univerzálny recept. V&nbsp;každom prípade je dôležitá kalokagatia, starať sa nie len o&nbsp;telo, ale aj o&nbsp;dušu.