Patríte medzi najúspešnejšie podnikateľky Slovenska. Ako ste sa k obchodu s letenkami vôbec dostali? 
  – Keď som skončila gymnázium, musela som začať pracovať. Moji rodičia ma živiť nemohli, tak som sa musela postarať sama. Úplnou náhodou som sa dostala do jednej cestovnej kancelárie. Práca s letenkami a cestovným ruchom ma veľmi bavila. Mala som však despotického šéfa. Mal všetky atribúty, ktorými by nadriadený nemal oplývať. Ja som priamočiary človek, preto sme si nie veľmi rozumeli. Odišla som odtiaľ a začala s vlastným biznisom.

Nemali ste strach ísť do toho na vlastnú päsť? 
  – Ja som tvrdohlavá, a keď sa niečo nedá, mňa to neodradí. Chcem dokázať ľudom, že sa to dá a lepšie! Chcela som svojmu bývalému šéfovi dokázať, že sa to dá robiť aj inak. Za posledné peniaze na účte som si vybavila preto živnosť. Mala som šťastie, že jeden z mojich bývalých klientov mi ponúkol prenájom kancelárie na mesiac zadarmo. Tak som založila cestovnú kanceláriu.

Pomáhal vám niekto v začiatkoch? 
  – Ale kdeže! Mala som dvadsať rokov a ľudia sa na mňa pozerali s myšlienkou, že čo to dievčatko vlastne chce. V banke som úver, samozrejme, nedostala a moji rodičia mi pomôcť nemohli. Mama je učiteľka s mizerným platom a otec veterinár na dedine, kde ľudia neboli zvyknutí platiť za takéto služby. Musela som si všetko vydrieť sama. Po rokoch, keď som vyhrala podnikateľku roka, som stretla riaditeľa banky, ktorá mi odmietla pomôcť. Hneď mi blahoželal a ďakoval za to, že som ich klientka. Len som sa pousmiala nad tým, ako sa ku mne správali predtým.

Ako ste dopadli vtedy s cestovkou? 
  – Ľudia, ktorí ma už poznali, začali odrazu nakupovať letenky odo mňa. Nikdy som nemala platenú reklamu. Radšej som rozposielala hromadné maily a klienti sa postupne nabaľovali. Patrila som do sedmičky najúspešnejších cestovných kancelárií na Slovensku. No po páde dvojičiek v roku 2001 to išlo so mnou dolu z kopca. Ľudia sa odrazu začali báť lietať, prišli nízkonákladové spoločnosti, ceny klesali a začala sa cenová vojna.

Skrachovali ste? 
  – Mala som na výber, buď sa odsťahujem naspäť do Hontianskych Nemiec, odkiaľ pochádzam, alebo vymyslím niečo, čo tú situáciu zlomí. Napadol mi teda internet, kde v jednej sekunde môžu tisícky ľudí letenky nielen vyhľadávať, ale aj rezervovať. Spolu s ďalšími dvomi mojimi kamarátmi sme založili Pelikán.

Ako na vás reagovali ostatní podnikatelia? 
  – Nikto nám neveril. Na Slovensku sme boli prví on-line. Hovorili, že do pol roka zbankrotujeme. V januári 2005 sme začali naplno predávať letenky cez internet. Teraz sa už tretí rok bijeme s jednou inou cestovkou o prvenstvo na trhu. Ľudia sa nám vysmievali a podkopávali nám nohy. Po pol roku nás začali kopírovať. Zo stránky nám dokonca zobrali celé odstavce zo zmlúv a podobne.

S akými podrazmi ste sa ešte stretli? 
  – Keď robíte biznis, musíte si zvyknúť na to, že to nie je prechádzka ružovou záhradou. Najhoršie vnímam podrazy od zamestnancov. V úplných začiatkoch ma podrazila jedna moja kamarátka, ktorá mi vypomáhala v cestovke. Mizli mi peniaze z pokladne, tak som zbalila všetky svoje veci a ona podala na mňa trestné oznámenie za krádež. Pritom ja som všetko kúpila za svoje peniaze a ona tam iba vypomáhala, aj živnosť bola napísaná na mňa. Polícia ma začala vyšetrovať, že som jej ukradla veci a know-how. Vtedy som bola veľmi sklamaná.

Má to žena podnikateľka v biznise ťažšie ako muž? 
  – Určite v niektorých situáciách, no nie vždy. Ja jednám väčšinou s mužmi a neplatí to vždy, že keď sympatická žena príde, tak všetci muži padnú na zem. Väčšina mu - žov je samoľúba.

Už vás niekedy brali len za hlúpu ženu? 
  – Možno iba na začiatku. Ešte keď som mala cestovku, tak mnohí verili, že mi ju kúpil frajer. Teraz však nie, tí ľudia, s ktorými sa stretávam, vedia, s kým komunikujú. Vedia, že niečo dokážem a viem.

Je žena ako podnikateľka lepšia v biznise ako muž? 
  – Žena aj muž by sa pri práci mali dopĺňať, to sa mi potvrdilo hádam aj tisíckrát. Ženy však majú trocha iný pohľad na obchod, dávajú do neho aj emócie, čo nezaškodí. Dokážu si všimnúť veci, ktoré si mu ži nevšimnú. Citlivejšie vnímame útoky a chladné zbrane, ktoré používajú muži.

Začína sa s podnikaním teraz lepšie ako vtedy? 
  – Určite áno. Nemyslím si, že je zlé obdobie na biznis, len musíte mať originálny nápad. Svoj podnikateľský zámer však musíte prispôsobiť obdobiu.

Takže kríza vám nerobí problémy? 
  – Musím si zaklopať, ale my ju necítime. Ostatné cestovné kancelárie sa sťažujú, my však nie.

Vylepšil vám obrat krach SkyEurope? 
  – Nie. Nenarástli sme tým, že oni padli. Ten prvý mesiac možno, no ten trh, čo tu vytvoril SkyEurope, tu nebude existovať naďalej. My sa udržiavame na tej hladine ako v minulom roku.

Aký máte obrat? 
  – Keď sme začínali pred pár rokmi, mali sme obrat asi 50 miliónov korún a tento rok určite okolo 600 miliónov korún.

Zmenili vás peniaze? 
  – Veľa ľudí si myslí, že zarábam veľa, ale tak to nie je. Nemyslím si, že by ma to zmenilo. Možno len v tom, že keď idem na dovolenku, tak si doprajem lepší hotel. Dokážem sa však aj uskromniť. S kamarátmi, ktorí nemajú peniaze na vysedávanie v luxusných reštauráciách, si sadnem pokojne aj do krčmy a neošívam sa. Pohodlnejšia však určite som. Potrpím si na lepšie krémy, kozmetiku. Nedávam to však nijako najavo.

Čo pre vás potom znamená luxus? 
  – Môžem cestovať! Môžem si povedať, že idem na dovolenku a nech sa deje čokoľvek, firma vydrží. Môžem si dopriať a nemusím sa pozerať na cenovky.

Ste nákupná maniačka? 
  – Ja mám rada nakupovanie a kto vlastne nemá? Obľubujem talianske a francúzske značky. Pre mňa sú nákupy relax. Nákupné horúčky sú už za mnou. To som si užila, keď som si zarobila prvé peniaze. Teraz už len striedmejšie. Veď ten šatník tiež nemôžem donekonečna rozširovať.

Máte partnera? Neprekáža mu vaša dominantná povaha? 
  – Áno, mám. Väčšinou sa v partner skom vzťahu ľudia správajú inak ako obyčajne. Ja sa v práci vybijem a inak som pokojný baránok. Viem si zariadiť aj povedať, ale mys lím si, že on je dominantnejší ako ja.

Zarábate viacej ako on
  – Nie. Mala som veľké problémy s mužmi. Partneri očakávali, že budem za nich platiť a vždy som tak aj urobila. Nakúpila som mu, zaplatila nájomné a ešte aj ožehlila, upratala. Žena však musí mať rovnocenného partnera, lebo inak ho nebude rešpektovať a vo vzťahu nezavládne rovnováha. Keď som chodievala von s priateľmi, vždy som ich prosila, aby neprezrádzali, že mám podiel v nejakej firme. Keď sa to ľudia dozvedeli, hneď sa začali správať inak. Pritom je to len taká smiešna bublina.