Pracovala pre porevolučné noviny Verejnosť, potom pre Telegraf, Nový čas a v Šarme je od jeho prvého vydania. Baví ju svet šoubiznisu, publicistiky, zdravotných tém aj ľudských príbehov.

Katarína Čulenová

Alena Heribanová (63) v otvorenom rozhovore priznala aj to, v akom období sa začala báť pribúdajúcich rokov,  ako dopadol jej pokus o biznis s Mariánom Zednikovičom, prehovorila aj o tom, ako zvláda ťažké chvíle a či sa bojí samoty.

Stotožňujete sa s názorom, že ženská energia hýbe svetom?

Ženy sú veľmi silné, cítim to aj vo svojej rodine. Môj pradedko bol legionárom a dlhé roky sa trápil v zajatí v Rusku. Domov sa vrátil s podlomeným zdravím – prakticky zomrieť... Moja prababka po celý čas nevedela, či vôbec žije, vychovávala sama dve deti a organizovala popri tom ešte aj komunitu dedinčanov, ktorí chodili pracovať do Tirolska. Moja babička bola podobný typ – ako najstaršia z trinástich detí postupne vychovávala svojich súrodencov, siroty, popri vlastnej dcére, mojej mame. Aj ona je silná žena, stmeľovala a organizovala rodinu aj počas období, keď môj otec, letecký inžinier, trávil dlhé mesiace v zahraničí. Som šťastná mama dvoch dcér a dvoch vnučiek, samé ženy... Sme silná zostava.

Nesiete si generáciami nejakú životnú múdrosť, radu, ktorú odovzdáva matka dcére?

Na jednej strane nám s bratom mama dávala najavo, že otec je autorita a hlava rodiny. Zároveň ma viedla aj k tomu, aby som bola silná, vzdelaná, disciplinovaná, ale aj krehká a láskavá, nepoddávala sa slabým chvíľam a bola ekonomicky nezávislá. Nikdy som napríklad nemala pocit, že sa mám „dobre vydať“. Bolo samozrejmé, že budem vedieť stáť na vlastných nohách. Túto nezávislosť majú všetky ženy v našej rodine.

So svojím dnes už exmanželom Jozefom Heribanom ste sa spoznali v čase, keď sa nedalo ani kalkulovať...

Áno. Vzali sme sa ako študenti pred štyridsiatimi rokmi, keď ešte nebolo jasné, kde sa zamestnáme, ako sa bude život vyvíjať. Najdôležitejšia bola láska, priateľstvo, spoločné záujmy, chuť pomáhať si, ísť spolu životom a vytvoriť niečo pekné.

Rozchod vždy bolí – aj silné ženy. Je jednoduchšie sa s ním vyrovnať v zrelom veku než v tridsiatke?

Všetko potrebuje čas, veci musia vyzrieť a upokojiť sa. Niekedy nás životná prehra oveľa viac poučí, dozrieme pri nej a vieme ísť ďalej životom. Nič teraz nehodnotím, čas ukáže. Našu rodinu sme milovali, tešili sme sa zo spoločných zážitkov, podporovali sme sa, boli sme „klanom“ v tom dobrom slova zmysle, nikdy sme nemali pocit, že by to malo byť inak. Keď kráča človek životom, má istú rýchlosť, dynamiku, nové poznatky, záujmy. Keď v jednom momente pocíti, že deti vyleteli z hniezda, začne sa akoby vracať sám k sebe, k svojej podstate, životnému tempu, k svojim hodnotám a prioritám a môže nastať pocit odcudzenia. Veľa známych mi hovorí, že sa im to stalo, keď ich s partnermi prestali spájať deti. Niektorých opustenosť spojí, iných naopak. Ale je ešte priskoro hodnotiť, čo sa stalo nám.

Sú ženy, ktoré len ťažko zvládajú byť bez partnera. Bojíte sa samoty?

Nemám pocit osamotenia. Nie, samoty sa nebojím. Mám úžasne rada svoju prácu, stále som s ľuďmi, napĺňa ma to, že sa darí prezentovať v Rakúsku našu kultúru. Veľa duchovna mi dávajú aj hostia z Anjelov strážnych – sú to ľudia, ktorí niečo dokázali a vedia si dať rady so životom. Keď sa dá, cestujem za staršou dcérou Tamarkou a vnučkou Emilkou do Lisabonu, kde žijú, každý týždeň sa vo Viedni alebo v Bratislave stretávam s Babsy a Izabellkou. Navyše mám stále rodičov, za ktorými môžem prísť a chytiť ich za ruku, pozhovárať sa, mám priateľov...

Ľudia používajú na zvládnutie životných situácií rôzne barličky – niekto alkohol, iný cigaretku, ďalší sa z toho vybehá alebo vyrozpráva kamarátke. Čo je vaša barlička?

Sú to skôr kotvy – rodina a práca. Ale je pravda, že najväčšie bolesti prežívam sama so sebou, je to moja záležitosť, nikto nemusí vidieť moje slzy. Nedeje sa to však často, väčšinou pociťujem tiché šťastie. Silu hľadám hlavne sama v sebe, nikdy neobviňujem nikoho za to, ako mi je. Všetko, čo sa deje okolo mňa, je len odrazom mňa samotnej. Keď človek začne sám od seba, nakoniec príde na to, ako sa dostal do situácie, ktorá ho bolí. Veci sa nedejú náhodou. Pomáha mi aj meditácia, rada sa chodím do kostola pozhovárať s Pánom Bohom, veľa čítam, vykladám si občas anjelské karty, premýšľam… Vždy máme dôvod nariekať aj sťažovať sa, ale život nie je o tom, aby sme hľadali, prečo sme nešťastní, a plakali nad tým, čo nemáme. Veď toho toľko máme! Sme šťastná generácia, bez vojny. Stačí sa trochu viac konfrontovať so svetom – trebárs s tými, ktorí žijú teraz v Sýrii, v Afrike…

Áno, a preto ten, ktorý teraz žijem, je krásny. Lebo keď mi je ťažšie, viem sa pozrieť na to, ako je ťažko iným.

Keď sa povie dvadsiatka, čo sa vám vybaví z vášho života?

To bol rok 1975. Svet boli otvorené dvere plné slnka, aj keď za železnou oponou. Keď som išla na univerzitu, zaujímalo ma iba to, na čo pôjdeme do kina, kedy na džez, na kofolu, ako spravím skúšky. Tancovala som vo folklórnych súboroch, na našich cestách po svete sme si dali pohár najlacnejšieho vína za dva franky. Sedávali sme na chodníku, jedli párky a „májku“ z konzervy a boli sme šťastní.

Stala som sa prvýkrát mamou. Keď som si privinula Tamarku, svet bol nádherný, ale zároveň som si uvedomovala, že už nežijem vlastný život tempom, akým dovtedy. Prišla zodpovednosť za nový život. Doteraz si pamätám na moment, keď sa zauzlila pod krkom Tamarke čiapočka. Strašne plakala a ja som si myslela, že sa zbláznim od paniky.

Bola štyridsiatka krízová?

V roku 1995 prišli obavy z toho, že starnem, pribúdajú mi vrásky a vyhodia ma z televízie, pretože prídu krajšie a mladšie moderátorky. Moje deti mali 10 a 5 rokov a okolo mňa sa všetko rýchlo menilo. Povedala som si, že sa môžem zachrániť iba tým, že sa budem snažiť byť lepšia, šarmantnejšia a múdrejšia. A musím sa naučiť ďalší cudzí jazyk. Moderovala som v troch jazykoch, mala som veľa príležitostí. Skúšala som aj podnikať – s Mariánom Zednikovičom sme založili firmu, ale kapitalisti sa z nás nestali. (Smiech.) Vrátili sme sa k svojej profesii.

Privítali ste päťdesiatku oslavou?

Mala som pri sebe svoju milovanú rodinu, kopu hostí. S chuťou som oslavovala – zdravie, šťastie, fakt, že som nemala šedivé vypadané vlasy, ani 150 kíl, mala som prácu… aj životné skúsenosti. Je to krásny vek, keď už človek nemusí nič dokazovať. A teraz? Mám pocit, že slúžim ľuďom, vraciam, čo mi bolo požičané, mám väčší pokoj v duši a už nepozerám len na seba, ale vidím sa v kontexte toho, čo je okolo mňa. To nie je rezignácia, to je dozrievanie, životná múdrosť a schopnosť vyrovnať sa lepšie so situáciami. To je nadhľad a práve tá sila…

Aj tieto pocity prídete odovzdať, tak ako už veľa rokov, ženám na AVON Pochod za zdravé prsia…

Kampaň, ktorá pomáha ženám bojujúcim s rakovinou, má veľký zmysel. Som rada, že im môžeme podať pomocnú ruku, objať ich, dodať energiu a pocit spolupatričnosti. Je skvelé, keď sa pri vás pristaví žena, ktorá vás pred rokom na chodníku s plačom objala a nasledujúci rok to isté urobí s úsmevom, pretože je z toho vonku. To je moment, ktorý dá životu oveľa väčší zmysel.