Martina Korbašová

Moderátorka, ktorá je väčšinou nad vecou, pre Šarm priznala, že sú situácie, keď ho aj po rokoch na výslní musí predýchať. A bez okolkov hovorí aj o tom, že má celkom radosť zakaždým, keď jej peniaze cinknú na účet. Možno totiž mnohých prekvapila, keď sa nedávno objavila v reklame na farbu na vlasy.

Naposledy ste sa robili reklamu pred desiatimi rokmi – so Sajfom pre mobilného operátora. Čo vás presvedčilo teraz?

Bola som aj v reklame na poisťovňu. Odmietla som už niekoľko ponúk, ale táto sa mi zdala príjemná – pekne urobená, mám rada Terezu Kostkovú, s ktorou tam som a vlasy mi v televízii naozaj prifarbujú.

Nepatríte k ľuďom, ktorí majú hlboko do vrecka, napriek tomu obľúbený kabát aj kabelku nosíte niekoľko sezón. Čo pre vás znamenajú peniaze?

Myslím si, že rodičia ma vychovali k skromnosti, ale viem si aj dopriať. - dovolenku, výlet, dobré jedlo… Ale nepotrebujem viac, ako mám. Priznám sa však, že mám pozitívny vzťah k peniazom, poteší ma, keď mi cinknú na účet. Zároveň nemám problém sa ich zbavovať v tom zmysle, že niekomu prispieť alebo podporiť dobrú vec. Musím byť však presvedčená, že to reálne pomôže. Mám zo seba pocit, že s peniazmi narábam tak, že viem brať aj dávať. Ale možno sa v sebe mýlim. A kabát a kabelku nosím aj z ekologických dôvodov. Skrátka veľa vecí tvorí veľa odpadu.

Odkladáte si nejaké peniaze?

Keď som začínala pracovať a zarábala menej ako teraz, vždy som si odložila nejaké peniaze a robím to aj dnes. Chcem mať rezervu. Veď ak sa táto moja mediálna existencia skončí, peniaze sa určite zídu v prípade, že nastane obdobie, ktoré budem musieť preklenúť. Ale opakujem, som si vedomá cirkulovania peňazí a aj toho, že iným ľuďom nimi viem pomôcť.

Museli ste si niekedy požičať?

Áno, od banky na hypotéku. Na prvé auto, ktoré bolo staršie, mi naši dali polovicu a druhú som si zaplatila sama. Inak som mala to šťastie, že som si nikdy nemusela od nikoho požičiavať. Ale od mamy si beriem, keď nemám pri sebe hotovosť. (Smiech.) Vždy sa jej pýtam, či mi nedá dvacku. Potom za ňou prídem a hovorím: Mami, tu máš dvacku, čo si mi minule dala. Lenže ona si to nikdy nepamätá a vždy je prekvapená, čo jej dávam. Vlastne na mame by som mohla celkom slušne zarobiť. (Smiech)

Musí Adela dávať veľké prepitné?

Dávam adekvátne prepitné a vždy ho zaokrúhlim o niečo viac, ako býva zvykom. Nechávať velikášske prepitné s tým, že si to môžem dovoliť, a tak mi je jedno, koľko tu nechám, mi príde ako neúcta k peniazom a aj k tým ľuďom. A môže to pôsobiť aj arogantne. Keď nemám hotovosť a nemám dať z čoho prepitné, to ma mrzí. Ale väčšinou chodím do tých istých reštaurácií, takže si myslím, že je to v pohode.

Moderujete podujatie Umenie byť ženou. V čom je podľa vás toto umenie?

Neviem, či by to malo byť umenie, ale podľa mňa by sme mali byť iba sebou a je jedno, či je to muž alebo žena. Nuž a niekedy sa celý život od seba odkláňame, tak ten návrat občas býva naozaj umením.

Umenie byť mužom… také konferencie asi neexistujú. Prečo to tak je?

My ženy, a to je dané historicky, sme sa dostali do deficitu sebahodnoty. Ešte stále sa z toho vyhrabávame. Pomyselné kyvadlo bolo tak veľmi vyosené, že trvá dlho, kým sa dostane do rovnováhy. Teraz sa to podľa mňa zase preklápa do iného extrému. My ženy hľadáme, aké máme byť, čo je správne a nesprávne a stále pátrame po kľúči, podľa ktorého sa máme nájsť. Myslím, že sa to čoskoro ustáli v nejakej prirodzenosti.

Mali ste niekedy pochybnosti, či ste dostatočne ženská?

Mala som obdobie, keď som pochybovala o tom, či som dostatočne ženská v predstave širokej spoločnosti, ako by mala žena vyzerať a fungovať. Ale zistila som, že keď začnem takto uvažovať, je to čierna diera. Myslím to tak, že sa môžem sužovať pochybnosťami o sebe do nekonečna. Tiež som si hovorila – Som málo ženská, začnem nosiť viac sukne. Mala by som viac a lepšie variť… Ale to všetko je len ilúzia, nenaplniteľná predstava, začarovaný kruh plný nespokojnosti, a teda aj nepríťažlivosti pre ostatných.

Ako ste sa z toho vymanili?

Napríklad som prijala vlastný pocit, že fakt sa cítim lepšie v nohaviciach. Prestala som sa snažiť byť „nejakou“ ženou, ale chcela som v sebe objaviť dokonalosť, ktorú mám a má ju každý z nás. Lebo každý máme na mieru ušitý dokonalý príbeh aj vzhľad. Ale to, samozrejme, neznamená, že už nepôjdem nikdy cvičiť a začnem jesť hamburgery. To, že sa o seba starám, je prirodzená láska k sebe. Kvôli sebe, nie preto, aby som vyšla dobre v porovnávaní sa s inými. Byť dokonalí sa snažíme preto, aby nás mali ostatní radi. Ale keď sa budeme stále usilovať o to, aby nás mali všetci radi, budeme z toho úplne v kŕči a naša energia bude akurát tak všetkých odpudzovať. Niektorí ľudia sú trochu drzí a čudne sa obliekajú, ale všetci ich milujú. Je to preto, že ostávajú vo svojej dokonalosti, sú sebou.

Okrem toho, že túžime byť dokonalé sme aj dosť žiarlivé na iné ženy. Poznáte ten pocit?

Myslím, že to súvisí s postavením žien, ktoré som už spomínala. Celospoločensky bolo ženské sebavedomie udupávané. Keď vám od malička hovoria: Budeš rada, ak sa dobre vydáš, je jasné, že každá druhá žena je pre vás potenciálna hrozba. Môže vám predsa ukradnúť ženícha! A je mnoho ďalších vzorcov, ktoré ženám trochu brali lásku k sebe. Pre mňa je žiarlivosť vždy osobný signál, že niečo vo mne nie je v poriadku. Občas som niektorým ženám závidela, že vedeli byť štebotavé, príjemné, vždy dobre naladené. Ja som sa niekedy za celý deň ani neusmiala a hovorila som si, že kvôli tomu tú druhú budú mať ľudia radšej. Keď som k sebe úprimná, keď cítim voči inej žene negatívnu emóciu, viem si pomenovať, že je to závisť. Závisť je strach z pocitu ohrozenia. A ten si vždy vytvárame sami vo vlastnej hlave. Takže si to hneď v hlave upracem a danej žene ešte aj poďakujem, že mi ukázala, kde mám ešte rezervy v oblasti sebaúcty. Skrátka – v tom pocite ohrozenia nemôžem ostať a v ňom konať ďalej. Ublížila by som len sebe.

Ste veľmi úspešná. Je ťažko uveriteľné, že práve vy môžete závidieť ostatným. Ako znášate kritiku? Pri tej tiež dostáva ego na frak?

S tou závisťou sú to naozaj minipocity, ktoré viem identifikovať, takže nie je to nejaké moje životné nastavenie. Oveľa viac si myslím, že viem dopriať. Čo sa týka kritiky – na začiatku som dotknutá a mám pocit, že všetko potrebujem vyargumentovať, ale potom sa upokojím a popremýšľam o tom. Keď vás raz niekto nemá rád, vždy si nájde niečo, čo na vás vyzdvihne v negatívnom smere. Môžem urobiť sto dobrých rozhovorov so zaujímavými ľuďmi, kto chce psa biť, palicu si nájde a bude dookola spomínať jednu vec, ktorá sa mu nepáčila. Minule prišiel Viktor a hovoril mi, že sa o mne bavil s kolegami. Keďže ho majú radi a myslím si, že aj mňa, boli konštruktívni a túto kritiku som si úplne v pohode a pokoji vypočula.

Išlo o mienkotvornosť mediálne známych ľudí a týkalo sa to nešťastných udalostí súvisiacich s vraždou Jána Kuciaka. Niektorí ma kritizovali, že sa k tomu nestaviam jednoznačne a dostatočne ostentatívne. Pričom som sa vyjadrila z môjho pohľadu najjasnejšie, ako som vedela. Byť osemstotisíca, ktorá povie, že sa udialo niečo ďaleko za hranicou, mi prišlo asi zbytočné. V niečom som teda s kritikou súhlasila, v niečom nie. Takže keď nejaké výčitky počúvam v pokoji a necítim za nimi útok, myslím si, že ich viem prijať a som za ne aj vďačná. Ale hneď ako mi niekto napríklad nakladá a vyčíta mi, že som sarkastická a ubližujem ľuďom, vtedy mi je to nepríjemné a nedokážem to hneď prijať. Lebo ja nikdy nehovorím veci s úmyslom niekomu ublížiť. Následne však musím prijať, že každý to môže vidieť, ako chce a že možno je sám veľmi zranený a každý náznak sarkazmu sa ho dotýka. Napokon vždy od ľudí cítite, či je to kritika alebo záujem ublížiť, možno aj preto, že oni sú sami ublížení.

Spomínali ste, že niekedy závidíte iným. Pociťujete aj závisť iných voči sebe?

Myslím si, že viem rozoznať, keď niekto koná zo závisti asi aj preto, že ju sama v sebe viem rozoznať. Viem, ako sa správam, keď ma riadi ten absurdný pocit ohrozenia, ktorý ego rado vyvoláva. Takže chápem, aj keď iní konajú voči mne zo závisti. Možno sú ľudia, ktorí by veľmi chceli mať vplyv a chceli by byť mienkotvorní a veľmi ich hnevá, že je mienkotvorná nejaká pani, ktorá poskakuje v relácii Milujem Slovensko. Napriek tomu, že ja som sa o to nikdy nesnažila. Keby som chcela šíriť svoje názory, urobím si Facebook a každý deň tam niečo napíšem. Mám blog, kam raz do mesiaca píšem veľmi všeobecné veci. Nikdy nepoukazujem na to, čo je dobré alebo zlé, iba hovorím o tom, že by sme mali začať od seba. Potom aj väčšie problémy nájdu riešenie. Aj za to ma kritizujú, ale ja sa vyjadrujem najpresnejšie, ako viem. Keď na niekoho neukážem prstom a neobviňujem ho z niečoho, neznamená, že s ním súhlasím. Lenže človek s čierno-bielym videním chápe len čiernu a bielu a môj postoj mimo týchto dvoch kategórií dokáže niektorých iritovať. Úplne tomu rozumiem.