Adele a Viktorovi Vinczeovcom sa s príchodom bábätka, ktoré, ak všetko dobre pôjde, bude o niekoľko mesiacov právne ich dieťaťom, zmenil podstatne život. Zmenil sa aj ich vzťah?
Spomínali ste, že keď vám zavolali, že majú pre vás dieťa, bola to emočná „šupa“. Môžete to viac rozviesť?
Keď nám zavolali, ešte sme to psychicky nijako neprežívali. Skôr sme sa uchechtávali na tom, že je to tu. Že sme to už ani nečakali a že to bude určite veľmi čudné. Napokon tá silná emócia prišla až na osobnom stretnutí, kde sme hneď obaja cítili, že to je ono.
Už ste vo fáze, že čokoľvek robíte, kamkoľvek idete, rozmýšľate, ako sa má dieťa, a chcete byť rýchlo späť pri ňom?
Vždy sa na bábo teším, keď idem domov, ale uvedomujem si, že sa treba tešiť aj na Viktora. A hlavne, buď sme s bábom obaja, alebo na striedačku. Čiže keď viem, že je s Vikim, tak som úplne pokojná. Len si vždy píšeme: Ako ste zvládli toto a ono? Ako sa máte? Tiež si posielame fotky. Ale keď pracujem, som plne prítomná na nakrúcaní. Tak to má podľa mňa byť.
Dochádza vám obom, že je to „navždy“?
Jasné. Chvíľu nám to trvalo a možno nám to ešte stále nedošlo, ale ideme zo dňa na deň. Lebo aj to „navždy“ je veľmi relatívny výraz. Nič nie je navždy, všetko je konečné a o to viac treba byť tu a teraz. A dieťa nás veľmi sprítomňuje. Zvoní telefón, čakajú mi maily v schránke, nestíham si robiť prípravu na reláciu… Hlavný hrdina príbehu nemá diár a chce, aby sme sa venovali len tejto malej bytosti.
Kedy bolo Adele do plaču? Čítajte na nasledujúcej strane.
