Vznikla vaša láska k vianočnému času už v detstve, keď ste boli ešte Adka Králiková?
Samozrejme, že v detstve. Pochádzam z čarovného kráľovského mesta peňazí a zlata – z Kremnice. Kto ju pozná, vie, že je uložená v doline, kde bolo už od Všetkých svätých plno snehu. Aj vďaka tomu som prežívala čarovné detstvo aj Vianoce. Denne sme sa chodili lyžovať, korčuľovať, sánkovali sme sa. Bývali sme na námestí, rodičia mali na nás s bratom dobrý výhľad a mohli sme sa vyšantiť na snehu takmer až do odpadnutia. A keď sa blížil 24. december, deň pred Štedrým dňom, to si pamätám, akoby to bolo dnes, otecko išiel do lesa, odpílil stromček a doniesol aj čerstvý mach do betlehema. A vy mi možno neuveríte, ale vôňa toho stromčeka a machu, ako sa spojili v izbe, ktorá musela byť uzavretá pre Ježiška, bola úžasná a ja ju úplne cítim aj teraz, keď sa s vami rozprávam. Je to priam magické. Na obývačke sme mali zasklené dvere a otecko, ktorý bol technicky veľmi šikovný, urobil jednu fantastickú vec... V spálni totiž stál elektrický budík a on ho nejako prepojil na stromček tak, že presne o šiestej sa celý rozžiaril. My sme sedeli v kuchyni, už sviatočne oblečení, a cez tie sklené dvere sme videli, že prišiel Ježiško. To bolo nádherné. S bratom sme zbadali balíčky pod stromčekom, niektoré aj nezabalené, aby sme ich videli a vydržali štedrú večeru. U nás bol zvyk najprv večerať, až potom rozbaľovať darčeky. Teraz vám poviem, že naša vnučka toľko nevydrží. (Smiech.)
Vy ste vydržali celú večeru? A čo ste mali na štedrovečernom stole?
Vydržali sme, všetko nám chutilo. My s bratom sme kapra nejedli, nechutil nám. Ale rodičia si dali a my sme mali buď teľací, alebo kurací rezeň. Dostali sme malý prípitok vaječného alebo čokoládového koňaku, čo maminka doma robila, taký slabší, samozrejme, len veľmi symbolicky. Prvé však bolo, že otecko ako hlava rodiny vstal, namočil oblátku do medu, dal tam trošku cesnaku a každému vložil takýto kúsok do úst. Potom namočil prst do medu a každému pri stole urobil krížik na čelo, aby sme boli zdraví a šťastní. Následne rozpolil jabĺčko, či sa objaví hviezdička. A na rad prišli moje obľúbené opekance s makom. Maminka robila aj s tvarohom, ale moje obľúbené boli makové. Nasledovala kapustnica, ale servírovala sa bez klobásky, tá sa mohla jesť až po polnoci, a doma upečený chlieb. My sme totiž mali aj starú pec, na ktorej sme si piekli gaštany, posúchy, no a tie vône, keď sa všetky spoja, to vám ostane v spomienkach navždy. Pred polnocou sa podávala vianočná torta. Na oteckovo želanie bola vždy kávovo-orechová.
Aj ste sa počas Štedrého večera rodinne navštevovali?
Každoročne po štedrej večeri sme chodievali k starým rodičom o ulicu vyššie a odtiaľ ešte aj ku krstným rodičom môjho otecka. Ja som ich mala aj za svojich krstných rodičov, pretože tí moji žili ďaleko od nás. Títo oteckovi krstní mali dcérku, ktorá im ako malá zomrela, a oni nás s bratom brali ako svoje vnúčence. Ja som k nim v lete aj na prázdniny chodila. Aj na mesiac. Ani som nezišla dole pozrieť rodičov, oni sa chodili pozrieť na mňa v rámci prechádzky. (Smiech.) No a neskôr, keď som už bola na gymnáziu, to už bol takpovediac vyšší „level“, pretože moji spolužiaci sa po mňa zastavili na polnočnú omšu. Za dverami sa ozvali koledy a zavinšovali nám krásne Vianoce, otecko ich ponúkol likérikom a oni sa spýtali, či ma môžu vziať na polnočnú. Hovorievali: „V poriadku vám ju aj vrátime...“ Bol to hotový obrad, veľmi sa mi to páčilo. Pred polnocou trubači na veži Kostola svätej Kataríny zvolávali na polnočnú omšu. Vždy sme mali tú česť byť na chóre pri organe. A či to nebo tak zariadilo nad Kremnicou, ale ja si nespomínam, že by niekedy po polnočnej omši u nás nesnežilo. Zaujímavé bolo, že ľudia sa vôbec neponáhľali domov, v meste zostávali skupinky rodičov, detí, debatovali na námestí... Spať sme si bežne líhali až okolo pol tretej.
