Práci v médiách sa venuje od vysokoškolských čias na Katedre žurnalistiky . Rozhlasové prostredie v rádiu Viva vymenila pred viac ako 10 rokmi za webové šoubiznisové oddelenie v Pluska.sk. Vedúcou šarmantného týždenníka je už druhý rok a okrem rozhovorov s našimi známymi tvárami ju bavia inšpirujúci ľudia s ich skutočnými príbehmi, módna dvojstrana či sociálne siete.

Dominika Svetlíková

Vznikla vaša láska k&nbsp;vianočnému času už v&nbsp;detstve, keď ste boli ešte Adka Králiková?

Samozrejme, že v&nbsp;detstve. Pochádzam z&nbsp;čarovného kráľovského mesta peňazí a&nbsp;zlata – z&nbsp;Kremnice. Kto ju pozná, vie, že je uložená v&nbsp;doline, kde bolo už od Všetkých svätých plno snehu. Aj vďaka tomu som prežívala čarovné detstvo aj Vianoce. Denne sme sa chodili lyžovať, korčuľovať, sánkovali sme sa. Bývali sme na námestí, rodičia mali na nás s&nbsp;bratom dobrý výhľad a&nbsp;mohli sme sa vyšantiť na snehu takmer až do odpadnutia. A&nbsp;keď sa blížil 24. december, deň pred Štedrým dňom, to si pamätám, akoby to bolo dnes, otecko išiel do lesa, odpílil stromček a&nbsp;doniesol aj čerstvý mach do betlehema. A&nbsp;vy mi možno neuveríte, ale vôňa toho stromčeka a&nbsp;machu, ako sa spojili v&nbsp;izbe, ktorá musela byť uzavretá pre Ježiška, bola úžasná a&nbsp;ja ju úplne cítim aj teraz, keď sa s&nbsp;vami rozprávam. Je to priam magické. Na obývačke sme mali <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.sklofix.sk/sluzby/sklenene-dvere/">zasklené dvere</a> a&nbsp;otecko, ktorý bol technicky veľmi šikovný, urobil jednu fantastickú vec... V&nbsp;spálni totiž stál elektrický budík a&nbsp;on ho nejako prepojil na stromček tak, že presne o&nbsp;šiestej sa celý rozžiaril. My sme sedeli v&nbsp;kuchyni, už sviatočne oblečení, a&nbsp;cez tie sklené dvere sme videli, že prišiel Ježiško. To bolo nádherné. S&nbsp;bratom sme zbadali balíčky pod stromčekom, niektoré aj nezabalené, aby sme ich videli a&nbsp;vydržali štedrú večeru. U&nbsp;nás bol zvyk najprv večerať, až potom rozbaľovať darčeky. Teraz vám poviem, že naša vnučka toľko nevydrží. (Smiech.)

Vy ste vydržali celú večeru? A&nbsp;čo ste mali na štedrovečernom stole?

Vydržali sme, všetko nám chutilo. My s&nbsp;bratom sme kapra nejedli, nechutil nám. Ale rodičia si dali a&nbsp;my sme mali buď teľací, alebo kurací rezeň. Dostali sme malý prípitok vaječného alebo čokoládového koňaku, čo maminka doma robila, taký slabší, samozrejme, len veľmi symbolicky. Prvé však bolo, že otecko ako hlava rodiny vstal, namočil oblátku do medu, dal tam trošku cesnaku a&nbsp;každému vložil takýto kúsok do úst. Potom namočil prst do medu a&nbsp;každému pri stole urobil krížik na čelo, aby sme boli zdraví a&nbsp;šťastní. Následne rozpolil jabĺčko, či sa objaví hviezdička. A&nbsp;na rad prišli moje obľúbené opekance s&nbsp;makom. Maminka robila aj s&nbsp;tvarohom, ale moje obľúbené boli makové. Nasledovala kapustnica, ale servírovala sa bez klobásky, tá sa mohla jesť až po polnoci, a&nbsp;doma upečený chlieb. My sme totiž mali aj starú pec, na ktorej sme si piekli gaštany, posúchy, no a&nbsp;tie vône, keď sa všetky spoja, to vám ostane v&nbsp;spomienkach navždy. Pred polnocou sa podávala vianočná torta. Na oteckovo želanie bola vždy kávovo-orechová.

Aj ste sa počas Štedrého večera rodinne navštevovali?

Každoročne po štedrej večeri sme chodievali k&nbsp;starým rodičom o&nbsp;ulicu vyššie a&nbsp;odtiaľ ešte aj ku krstným rodičom môjho otecka. Ja som ich mala aj za svojich krstných rodičov, pretože tí moji žili ďaleko od nás. Títo oteckovi krstní mali dcérku, ktorá im ako malá zomrela, a&nbsp;oni nás s&nbsp;bratom brali ako svoje vnúčence. Ja som k&nbsp;nim v&nbsp;lete aj na prázdniny chodila. Aj na mesiac. Ani som nezišla dole pozrieť rodičov, oni sa chodili pozrieť na mňa v&nbsp;rámci prechádzky. (Smiech.) No a&nbsp;neskôr, keď som už bola na gymnáziu, to už bol takpovediac vyšší „level“, pretože moji spolužiaci sa po mňa zastavili na polnočnú omšu. Za dverami sa ozvali koledy a&nbsp;zavinšovali nám krásne Vianoce, otecko ich ponúkol likérikom a&nbsp;oni sa spýtali, či ma môžu vziať na polnočnú. Hovorievali: „V&nbsp;poriadku vám ju aj vrátime...“ Bol to hotový obrad, veľmi sa mi to páčilo. Pred polnocou trubači na veži Kostola svätej Kataríny zvolávali na polnočnú omšu. Vždy sme mali tú česť byť na chóre pri organe. A&nbsp;či to nebo tak zariadilo nad Kremnicou, ale ja si nespomínam, že by niekedy po polnočnej omši u&nbsp;nás nesnežilo. Zaujímavé bolo, že ľudia sa vôbec neponáhľali domov, v&nbsp;meste zostávali skupinky rodičov, detí, debatovali na námestí... Spať sme si bežne líhali až okolo pol tretej.

To znie ako z&nbsp;rozprávky. Preniesli ste si tradície aj do spoločného života s&nbsp;manželom Zdenkom?

Manžel je z&nbsp;Banskej Bystrice, čiže mával podobné Vianoce v&nbsp;rodine. Spojili sme si to a&nbsp;urobili sme si veľmi podobné sviatky. Teraz je hlava rodiny on, robí všetky spomenuté úkony a&nbsp;je to veľmi pekné, vždy sa pri tom dojímam. Tradície vám dá do vienka len rodina. Ak rodina sviatky neprežíva a&nbsp;ide len o&nbsp;konzum, prenesie sa to aj na potomstvo.

Aké boli rodinné Silvestre?

Silvestre už boli uvoľnenejšie, ale takisto sme mali slávnostnú večeru vždy o&nbsp;šiestej. No a&nbsp;jeden rok, mala som šestnásť, som neprišla... Lebo som sa zabudla s&nbsp;kamarátmi. Prišla som domov až o&nbsp;pol jedenástej. Videla som, ako ide otecko z&nbsp;dolnej ulice, maminka v&nbsp;okne, kamarátka, bývala o&nbsp;dve poschodia vyššie, jej rodičia v&nbsp;okne... A&nbsp;my si vykračujeme z&nbsp;hornej ulice, akoby sa nič nedialo. Pritom som vedela, že mám byť o&nbsp;šiestej na rodinnej večeri, a&nbsp;už hodiny bili siedmu, ôsmu, deviatu a&nbsp;ja nič. Počujte, tak mi otecko dal poza uši... On ma v&nbsp;živote nikdy predtým neudrel, ale vtedy mi dal takú, že mi poštové schránky, pri ktorých som práve stála, dali druhú. (Smiech.) V&nbsp;živote som ho nevidela takého rozčúleného. Oni sa o&nbsp;mňa hrozne báli, pretože nič podobné som predtým neurobila. Na Nový rok som bola vybraná ako dobrá žiačka na stretnutie najlepších pionierov v&nbsp;okrese do Žiaru nad Hronom, no to sa nekonalo. Dostala som týždňové domáce väzenie. Až po rokoch sa rodičia dozvedeli, kde a&nbsp;s&nbsp;kým som bola. Nás bolo viac... Boli sme šiesti, pri kultúrnom dome bolo zbúranisko a&nbsp;tam sme išli, kúpili sme si víno a&nbsp;oslavovali sme Silvestra. Cítili sme sa už veľmi dospelí. Som rada, že sa to stalo, lebo každého Silvestra si na to spomeniem. Vnučka to ešte nevie, ale dcére som to povedala. Smiala sa – no teda, mami, to by som si ja nedovolila.

A&nbsp;keď sa posunieme v&nbsp;čase, zažili ste aj pracovné Vianoce, keď ste mali službu.

My sme si aj v&nbsp;televízii vedeli urobiť krásne sviatky. Na vysielanie každá niečo doniesla, záviny, sladkosti alebo niečo mäsové – plnenú šunku či klobásky. Boli to krásne služby. Len sme nemohli piť víno. Tí, čo neboli na obraze, si mohli uliať, no my určite nie. Ale nebolo veľa tých služieb počas Štedrého dňa, lebo neskôr, keď som už mala Barborku, bolo nepísané pravidlo, že maminy s&nbsp;deťmi v&nbsp;tento deň nepracovali. Vždy sme si veľmi vážili, keď prišiel pán riaditeľ Jaroslav Hlinický a&nbsp;zaželal nám všetkým, čo sme boli v&nbsp;práci, krásne Vianoce. Navečeral sa s&nbsp;rodinou skôr, aby stihol prísť aj za nami. Ja som mala ešte radšej službu na Prvý sviatok vianočný. Krásna atmosféra. Už cestou, keď ma manžel viezol do práce, to bolo také pokojné, všade ticho, stromčeky v&nbsp;domoch svietili a&nbsp;ja som vedela, že títo ľudia sú doma a&nbsp;budú nás sledovať. Vždy sme uviedli veľmi pekný premiérový program. Rovnako som mala rada službu na Nový rok.

Možno nie každý o&nbsp;vás vie, že ste 18 rokov žili s&nbsp;rodinou v&nbsp;Prahe. Aké boli Vianoce tam?

Do Prahy sme si preniesli naše slovenské Vianoce. Len s&nbsp;tým rozdielom, že na Štedrý deň sme boli doma a&nbsp;na Prvý a&nbsp;Druhý sviatok vianočný sme zašli slávnostne oblečení do dobrej reštaurácie, aby aj maminka mala sviatok. Na Staromestskom námestí sú také skoro až rustikálne trhy, kováči tam kujú, kone podkúvajú, prezentujú sa rôzne remeslá, sú tam živé zvieratá, ktoré môžete nakŕmiť, a&nbsp;veľký rozsvietený strom. Všade hrá hudba, nájdete tam aj trdelníky, klobásky rozvoniavajú, ale to ja nekonzumujem, ja som na tieto veci opatrnejšia, ale „svařáček musí být“, ako hovoria naši bratia. (Smiech.) Najradšej chodíme do mesta večer, všetko je vysvietené a&nbsp;má to čarovnú atmosféru.

A&nbsp;vianočné trhy vo všeobecnosti rada navštevujete? Napríklad aj tie naše bratislavské?

Už sa im skôr vyhýbam. Asi pred ôsmimi rokmi sa ma dosť dotklo, keď sme išli s&nbsp;Norikou Beňačkovou a&nbsp;ďalšími priateľmi na trhy. Bolo asi päť hodín popoludní, chceli sme sa vyhnúť večernému nátresku, pretože ma tam raz večer veľmi obliali vareným vínom, našťastie som mala čierny kabát, ale povedala som si, že oblievať sa teda nedám. Išli sme preto radšej skôr. Boli sme na Hviezdoslavovom námestí a&nbsp;bola tam taká partička pripitých a&nbsp;mimoriadne hlučných „kravaťákov“ ítečkárov. Prehlušili aj koledy, ktoré zneli z&nbsp;reproduktorov. Vtedy som si povedala – tak toto nie, moja zlatá, ty si chrániš tieto sviatky, robíš si ich sama pre seba, pre rodinu a&nbsp;kamarátov a&nbsp;takíto ti to budú kaziť? Odkiaľ vyšli títo ľudia, z&nbsp;akých rodín? Veď nejde o&nbsp;to, aby sme sa opili na trhoch. Ide o&nbsp;stretnutie s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými sa chcete stretnúť, porozprávať sa, pospomínať, zasmiať sa, vypiť si, ale v&nbsp;príjemnej nálade. A&nbsp;odvtedy som ani na našich vianočných trhoch nebola.

Sú pre vás sviatky aj takým časom, keď sa viac ponoríte do svojich myšlienok?

Áno, presne. Vianoce sú pre mňa aj to, že človek sa trochu stíši a&nbsp;pohrúži sa do seba. Preto ani nepočúvam žiadne rádiá, mám vlastnú diskotéku, púšťam si svoje cédečká, mám hudbu z&nbsp;celého sveta. A&nbsp;aj vďaka tomu máme medzinárodné Vianoce. Často sme totiž trávili sviatky mimo domu, veľa sme chodili lyžovať. Teraz už nelyžujem, ale rodina áno. Takže Vianoce na horách boli u&nbsp;nás takmer každý rok. Celkovo mám rada pokojný advent, rada si čítam, som rada doma pri svojej hudbe, stromčeku a&nbsp;sviečkach. Ale tento rok mi program narušili štvrťfinálové a&nbsp;semifinálové zápasy majstrovstiev sveta vo futbale. (Smiech.) Mňa tieto športy bavia, ale až keď ide takpovediac do tuhého. Vyraďovacie kolá ma nezaujímajú, až tie od štvrťfinále vyššie.

Keď prídeme k&nbsp;vám domov, hneď zbadáme, že je advent?

Určite. Okrem stromčeka a&nbsp;adventného venca mám po byte niekoľko vyzdobených zákutí. U&nbsp;nás sa totiž advent začína 4. decembra na Barborku, na dcérine meniny. Z&nbsp;piateho na šiesteho chodí Mikuláš, to si vnučka nevie predstaviť bez stromčeka, vtedy musí byť už všetko pripravené. My viac prežívame ten advent, lebo potom odchádzame na hory. Tento rok Vianoce strávime v&nbsp;Prahe, kde takisto máme vyzdobený stromček. Doma mám zimnú krajinu, škriatkov z&nbsp;rôznych kútov sveta, anjelikov, lesné zvieratká, Mikuláš nechýba, deti na saniach... A&nbsp;veľa-veľa sviečok.

Niekomu sa advent spája aj s&nbsp;tým, že dom rozvoniava napečenými koláčikmi, medovníkmi...

Ja nepečiem. Pečie moja dcéra a&nbsp;máme paniu, ktorá nám napečie. U&nbsp;nás na Vianoce nejde o&nbsp;množstvo jedla. Ide o&nbsp;pokojné zastavenie, o&nbsp;pozeranie rozprávok, o&nbsp;rozprávanie o&nbsp;detstve, čo aj vnučka Carolinka rada počúva. Máme aj vlastnú filmotéku a&nbsp;vyberáme si z&nbsp;nej. Už nás nezaujíma, čo ide v&nbsp;televízii.

Ktoré rozprávky vám robia Vianoce?

Tri oriešky pre Popolušku musia byť, Princezná so zlatou hviezdou na čele, Byl jednou jeden král, to je famózna rozprávka. Pyšná princezná... Vnučka s&nbsp;dcérou si už pred pár dňami pustili jednu z&nbsp;nich. Carolinka povedala mamine, že by chcela Popolušku, tak si uvarili voňavý čaj a&nbsp;urobili si peknú chvíľku. Keď sme všetci spolu, je to o&nbsp;to krajšie.

Už ste ju viackrát spomenuli. Vnímanie Vianoc prostredníctvom vašej vnučky, to akoby dodávalo celému adventu pridanú hodnotu.

Samozrejme, že to vnímame aj cez prizmu dcéry, ktorá nám pripravila krásne predĺžené detstvo, a&nbsp;teraz zas nastúpila Carolinka. Vďaka nej sme aj my cez štedrú večeru opäť na chvíľu deťmi. Už síce neverí na sto percent, ale stále neodhalila, ako sa darčeky pod stromčekom objavia. Vravíme jej, že ak nám povie, ako sa tam ocitli napriek tomu, že sme všetci stále spolu, prezradíme jej to, my na Ježiška veríme. (Úsmev.) Podľa mňa človek, ktorý nemá akúkoľvek vieru, ochudobňuje sám seba.

Dokážete sa aj vy ešte tešiť z&nbsp;darčekov?

Samozrejme, pretože si dávame zážitkové darčeky. Na divadelné predstavenia, koncerty či víkendové alebo týždňové pobyty, takže s&nbsp;týmto problém rozhodne nemáme. Ale skutočné centrum našej pozornosti je Carolinka, pretože jej lesklé očká rozžiarené od radosti, keď vidí, že je tam to, čo si od Ježiška želala, to je pre nás najviac. My mu píšeme list. A&nbsp;má aj schránku, kam to vloží, a&nbsp;chodí pozerať, či to už bol Ježiško odtiaľ vziať. Aj je sklamaná, keď sa prvé tri dni nič neudeje, ale na štvrtý deň príde a&nbsp;list už tam nie je. (Úsmev.)

Ako bude vyzerať váš Silvester?

Po príchode z&nbsp;Prahy prebalíme batožinu a&nbsp;ideme na Donovaly. Máme tam milých priateľov, s&nbsp;ktorými sme sa zoznámili vďaka kovidu. Pretože sme nechceli, aby naše dievčatá zostávali v&nbsp;Bratislave, vtedy sme totiž nevedeli, čo choroba zahŕňa. Tak dcéra vygúg­lila jeden domček, ktorý vlastnia sympatickí manželia z&nbsp;Banskej Bystrice. Už tam nechodíme len na záver roka, ale aj na Veľkú noc, aj v&nbsp;lete, keď nám vyjde čas. Teraz tam budeme tráviť už tretí Silvester. Sme v&nbsp;lone prírody, nerobíme žiadne ohňostroje, máme len prskavky, je tam krásne a&nbsp;veselo. Za tými horami je moja rodná Kremnica a&nbsp;manželova Bystrica. Cítime sa tam ako doma. A&nbsp;veru nie sú to krátke Silvestre, uvidím, koľko vydržím tento rok. Vlani bola absolútnym lídrom Carolinka, tancovala, zabávala nás. Vravela som si, že je určite napojená na nejakú elektráreň, veď inak nie je možné mať toľko energie. (Smiech.) Všetci sme vydržali veľmi dlho po polnoci, nový rok sa predsa patrí poriadne privítať!