Jozef Slovák sedí za mrežami už od deväťdesiatych rokov a je isté, že na slobodu sa nikdy nedostane. Na to je veľmi nebezpečný, keďže má na rukách krv minimálne piatich ľudí, prevažne žien. Muž, ktorý vošiel do dejín svetovej kriminalistiky pre surové zločiny, ale aj pre nadmernú inteligenciu, však už tiež za mrežami zostarol.

Je z neho dôchodca, ktorý maľuje, dáva si patentovať vynálezy a v kontakte je s najbližšou rodinou. Keď mu povolia návštevu, môžu sa vidieť cez sklenenú priehradku, teraz v čase korony smú sem-tam skajpovať. Často to nie je, a tak najviac času trávi so svojím spoluväzňom Jarom. Ich dni plynú jeden ako druhý a veľmi sa nelíšia ani cez sviatky.

34 Vianoc za mrežami

Slovák už za mrežami prežil tridsaťštyri Vianoc a vraj ani jedny neboli výnimočné. „Niekedy je to tu zábavné, inokedy tragikomické, ale čo už? Ja hovorím, kto si nevie predstaviť psychiatriu, mal by ísť na exkurziu do väznice cez Vianoce,“ smeje sa muž, ktorý je na rozdiel od spoluväzňov absolútne vyrovnaný so svojím osudom.

Mnohí odsúdení vraj síce cez sviatky viac prežívajú pocity smútku, krivdu, nenávisti, ale to sa odohráva v ich hlave. Inak však väznica vyzerá viac-menej ako v ostatné dni.

„Na oddiele doživotných trestov sa nič iné nedeje. Nie sú podmienky ani vôľa. A to nielen zo strany väzenského personálu, ale ani zo strany samotných odsúdených. Pozerá sa televízia, ide sa na vychádzky von, hrá sa ping-pong, karty a to je si tak všetko. Veľký rozdiel medzi všedným a vianočným dňom nie je. Akurát strava, na Štedrý deň, tak ako vonku, býva kapor alebo filé a zákusok,“ opísal Slovák vianočnú leopoldovskú realitu.

Nákupy za vreckové

Celu si so spoluväzňom Jarom nezdobia. Nemajú čím. Akurát že teraz majú za oknom vianočný nákup – údené kuracie stehná, zemiakový šalát, bábovku…

„Chladničku, samozrejme, nemáme, cez leto musí stačiť vedro z vodou,“ tešia sa, že aspoň v zime si môžu robiť zásoby. Pretože väzňov vraj, rovnako ako ľudí na slobode, najviac trápi, ako si cez sviatky prilepšiť. Aj keď môžu nakupovať len vo väzenskom bufete. Problém sú však aj peniaze. „Je to ako vonku. Jedni sú na tom dobre, iní ako-tak a ďalší sa nemajú prečo tešiť na Vianoce. Zažil som jedno, druhé aj tretie. Dnes ako dôchodca mám po starostiach, čo si na Vianoce kúpim.“

Podľa Slováka aj väzenské Vianoce sú o financiách. „Finančné prostriedky odsúdených sú obmedzené, rovnako ako sortiment tovaru, ktorý si môžu kúpiť v bufete. Nákupy sú možné každý deň, ale je len veľmi málo tých, ktorí na to majú. Pracujúci odsúdený dostáva vreckové vo výške 17 percent z čistej mzdy po odrátaní odvodov, keď má nejaké pohľadávky. Keď nemá, dostane 39 percent. Priemerný zárobok je asi 125 euro, je teda jasné, že z vreckového si veľa nekúpia. A keďže väčšina pohľadávky má – súdne trovy voči štátu, trovy za advokáta, ich mesačné vreckové predstavuje okolo 20 eur. Za to veľa kúpia. Zvlášť keď sumy v tunajšom bufete sú podstatne vyššie ako v predajniach vonku!“

Spokojný dôchodca

Väzni, ktorí nepracujú, sú odkázaní na pomoc rodiny. Podľa Slováka sú preto na tom finančne najlepšie dôchodcovia. „Ak majú splatené pohľadávky, polovicu dôchodku im strháva štát ako náklady na výkon trestu a druhá polovica je vreckové, čo môžu minúť. Ja ako dôchodca mám bez vianočného príspevku 91,20 eura. S ním som teraz v decembri dostal 391,20 eura. Po rozdelení na 6 častí plus mesačný dôchodok to je 156 eur a toľko môžem polroka mesačne míňať. Môžem, ale v skutočnosti míňam zhuba 50 eur za mesiac,“ priznáva spokojne odsúdený vrah, ktorý však má nárok na dôchodok ako každý iný.

Za čoho míňa? „Teraz som si napríklad dal objednať a kúpiť tranzistorové rádio so 400-pamäťovými miestami pre predprogramovateľné stanice a k tomu slúchadlá. Inak väčšinu peňazí míňam na odborné publikácie a tu a tam ma kopu peňazí stojí poštovné, napríklad do ČR, keď zháňam informácie do rôznych inštitúcií. Keďže nemám prístup k internetu, iná možnosť, ako ich získať, neexistuje. A tiež, samozrejme, poplatky za prihlášky vynálezov, ich prieskum a vydanie patentových listín.“

Najžiadanejší tovar

Balíky odsúdeným nie sú samozrejmosť ani cez sviatky. Obsah schvaľuje riaditeľ väznice a „balíčenku“ vraj niekto nedostane aj roky. Väzni preto musia vedieť hospodáriť. Tí, čo majú malý príjem, vraj na Vianoce šetria aj niekoľko mesiacov.

„Ja som to nikdy nerobil a nebudem robiť. Keď na to príde, urobím si Vianoce aj v auguste. Tuto nie je o tom, aký deň je v kalendári, ale aby poniektorí ukázali, že na to majú. Ja si vystačím s tým, čo mám, a verabože sa divím, že poniektorí, čo majú oveľa viac než ja, fňukajú, že majú málo.“

Utrácať môžu väzni v bufete, kde sa ponuka mení podľa ročného obdobia, napríklad rôzne druhy ovocia, tematické pohľadnice... „Je tu celkom široký sortiment, aby vyhovoval každému – ovocie, mäsové výrobky, mrazené výrobky, konzervy, pečivo, sladkosti… Podstatná časť odsúdených fajčí a pije kávu. Je teda jasné, čo si hlavne kupujú za vreckové. A tí, čo telefonujú s príbuznými, potrebujú kredit, aby mohli volať.“

Omša asi nebude

Posielať darčeky spoza mreží je tiež problém. „Jaro akurát posiela svoje výšivky a ja obrazy. Maľovať a vyšívať budeme aj na Vianoce a na Silvestra. A počúvať koledy. Jaro sa aj pomodlí, ale ja nie. Po iné roky chodieval aj na omšu,“ vraví Slovák, ktorý v Boha neverí.

Iní sa tu však k nemu obracajú často a tak trochu duchovna predsa len presiahne aj na oddelenie doživotných trestov. „Po minulé roky sem chodil biskup, bola sviatočná svätá omša, kde sa zišli odsúdení s kaplánom po štyroch, a spievali sa aj koledy. Tento rok kvôli kovidu asi z toho nič nebude,“ myslí si Slovák, ktorý ako všetci Slováci musí mimo priestorov vlastnej cely teraz nosiť rúško, ktoré ušili pre väzňov iní väzni.

Ale kam by ho nosil? Na doživotí, kde žijú najnebezpečnejší ľudia Slovenska, nemôžu mať asi spoločnú jedáleň.