Prvú svadbu zrušili

Stretnutie s manželkou obľúbeného herca Mariána Miezgu Sabinou bolo úplne iné ako všetky doterajšie. Prišla s polročným synom Filipom, a keď vyhladol, pokojne ho nakŕmila materským mliekom. Rozhovorom sa niesla vôňa bábätka...

[diskutujte o článku]

07.07.2010

Vôňu bábätka nevymysleli dosiaľ ani najsvetovejšie firmy na najlepšie parfumy...
To teda nie! Aj ja ju zbožňujem, najmä odkedy máme malého. Bez neho neurobím takmer ani krok. Absolvuje so mnou naozaj všetko, od klasických mamičkovských aktivít, teda prechádzok, cez cvičenia s bábätkami až po činnosti súvisiace s prerábaním nášho bytu. Niekedy mu hovorím, že z neho bude bytový architekt alebo nejaký zručný majster. Dnes máme dokonca spolu premiéru pri poskytovaní interview exkluzívne pre ŠARM, tak verím, že aj toto hravo zvládneme.
 
„Hrozí“ nám teraz v trojici ešte niečo?
Musíme si pred malým dávať pozor na reči! (Smiech) Cez deň takmer nespí. Uvidíte, ako nás bude tými svojimi zvedavými očičkami pozorovať. Vyskúša na nás všetko, práve totiž objavuje zvuky, najradšej si riadne zvýskne a isto-iste po nás hodí aj svoj neodolateľný úsmev. A predpokladám, že sa prejaví aj ako poriadny hladoš.

Veľmi vám to pristane. Nie ste strhaná, ale šťastím žiariaca mamina. To sa dá s takým malým bábätkom?
Už teraz áno. Náš poklad bude mať pol roka. Prežívam naozaj najkrajšie obdobie v živote. Vychutnávam si nášho malého chrústika, s ktorým sme sa už tak trochu viac spoznali a začíname si čoraz viac a čoraz lepšie rozumieť. Toto obdobie je zázračné v tom, že Fifi dokáže zo mňa na jednej strane vytiahnuť maximum energie, na druhej strane mi ju opätovne každým úsmevom či pohľadom dobíja. Materskú si vážne užívam, aj keď v niektorých chvíľach je dosť náročná.

Myslíte si, že je to najmä preto, že ste nerodili 19- či 20-ročná?
Určite na tom niečo bude. Vo svojom okolí mám rovesníčky, ktoré mali deti v skoršom veku ako ja a prežívali to s obdivuhodnou ľahkosťou. Ja, čím som staršia, tým viac pociťujem až úzkosť z toho, aby bolo všetko, ako má byť. Naozaj to dosť prežívam. Možno by som mala mať nad niektorými vecami väčší nadhľad. Ale aj na tom už pracujem. (Smiech) Už tak poctivo nečítam všetky knižky o bábätkách. Pochopila som, že každé dieťa je iné a hlavne ho treba pozorne počúvať. Bolo úžasné, keď sme objavili, čo naozaj potrebuje, aby sme mali spokojné a šťastné bábätko. Filipko si na začiatku ťažšie zvykal na nové prostredie, na tento svet.

S kým sa radíte, keď potrebujete?
Všetky moje priateľky majú staršie deti a majú ich aj dve-tri, a teda majú aj skúseností na rozdávanie. Dokonca je nás v súčasnosti na materskej viac. Len z gymnázia sa venujú mamičkovským povinnostiam ďalšie moje tri spolužiačky. Zaujímavé je, že sme rodili v mesačných intervaloch od začiatku roka až do apríla. Náš Filipko sa narodil ako prvý. Pravidelne sa stretávame a spolu si naše ratolesti naozaj vychutnávame. Keďže v ich prípade to nie sú prví potomkovia, v prípade potreby mi vždy ochotne poradia. Aj moja mama a moja svokra sú mi vždy nápomocné. Ale najviac predsa len konzultujem s kamarátkami, lebo tie to majú ešte všetko v živej pamäti. Mamina a svokra mi chodia skôr pomáhať, povarovať malého, keď musím ísť niečo vybaviť.

Filipko je váš prvorodený. Čo vás na materstve naozaj prekvapilo, možno až zaskočilo?
Tie prvé týždne. Každý totiž hovorí a ja som si to tiež myslela, odchádzajúc šťastná z pôrodnice, že teraz budeme doma a bude nám krásne. Úprimne sa priznám, že napriek nášmu ozajstnému šťastiu a radosti z toho, že ho máme, že je zdravý, že sa nám splnila túžba mať dieťa, som si na začiatku aj trochu poplakala. Ako som spomínala, Filipkova adaptácia bola naozaj náročná, takmer stále plakal, deň-noc, nič nepomáhalo. Často sme plakali aj spolu. Ja z bezmocnosti a neraz veru aj zo solidarity s ním. (Smiech) Teraz sa už z toho smejem, ale v tých chvíľach som mala pocit, že mu neviem pomôcť. Príroda je však taká múdra! Všetko to tak úžasne zariadila. Vždy sme si napokon pomohli, našli riešenie.

Teraz si materstvo už užívate a vychutnávate?
Áno, veď to na nás, dúfam, aj vidieť. Vidíte, aký je spokojný, napriek tomu, že pomerne málo cez deň spí. A tak chodíme na prechádzky a ja sa teším, ako už všetko krásne okolo seba vníma, ako na všetko reaguje. Je nám spolu úžasne. Z malého drobca sa mi pred očami zo dňa na deň, z týždňa na týždeň stáva malý človiečik.

Prečo ste sa rozhodli pre – inak veľmi pekné meno – Filip?
My sme s manželom ani na chvíľu neuvažovali o tom, že naše dieťa bude mať meno po nás, teda že syn bude Marián, v prípade dievčatka to bude Sabina. Moje meno mi vybral môj starý otec a doteraz sme neprišli na to, kde ho nabral. Možno sa tak volala jeho tajná láska, lebo Sabina je dosť nezvyčajné meno. Filipka vybral manžel. Pôvodne sme mali v užšom výbere úplne iné mená.

Možno prinajmenšom ešte jedno z nich bude o nejaký ten rok aktuálne?
To máte pravdu, lebo z Filipka nechceme mať jedináčika. Ja som bola trinásť rokov jediné dieťa svojich rodičov. Jedináčikovského stavu som sa zbavila až v puberte. Vtedy mi pribudla sestra. Je o trinásť rokov mladšia, ale máme skvelý vzťah. Bola by som rada, keby mal Filipko aspoň jedného súrodenca. Rozhodne nechceme, aby bol sám. Teraz je však ešte skoro uvažovať nad tým. Isté však je, že na tom niečo je, mať súrodenca.

Váš manžel je v ostatnom období veľmi vyťažený nielen v Divadle Astorka/Korzo’90, kde má stále angažmán, ale neraz od rána až do noci nakrúca v televízii. Ak sa domov dostane skôr, aké sú stretnutia vašich „chlapov“?
Krásne, až dojemné. Mne je trochu ľúto, že manžel má tak veľa práce, že nemôže denne vidieť a vnímať všetky Filipkove pokroky a tie sú v podstate každý deň veľké. Veľmi sa teším, keď vidím, akí sú spolu šťastní. Manžel sa mu vtedy absolútne venuje, aj ho prebalí, okúpe, je to skvelé.

Aj ho nosí na rukách a vy sa hneváte?
Nosí, samozrejme. Ale ja sa vážne nehnevám. Naše dieťa je nosené dieťa a nám to neprekáža. Keď bol maličký, jediné, čo naň naozaj platilo, bola babyšatka. Len v nej vedel spočiatku zaspinkať. Teraz už máme aj iné alternatívy uspávania. V tej šatke sa však nosí stále rád. Sem-tam ho uspávame aj na rukách, najmä vtedy, keď vidíme, že sa mu chce spinkať a nedarí sa mu zaspať. Niekto sa možno chytí za hlavu, že budeme mať rozmaznané dieťa! Ale toto ja naozaj neriešim. Keď si zoberiete niektoré africké kmene, deti tam nosia matky prakticky stále a pochybujem, že by boli rozmaznané.

Spomína vám občas vaša mama, aká ste boli vy, keď ste boli malá?
Hovorieva, že vraj som bola dobré dieťa. Rovnako aj moja sestra. Neboli sme náročné a poriadne
sme spali. Ja som akurát zle jedávala. Nechcela som jesť žiadne ovocie a zeleninu. To mi zostalo prakticky doteraz, hoci už počas tehotenstva, ale aj teraz počas dojčenia sa snažím so šalátikmi kamarátiť.

Ako ste sa s manželom zoznámili?
Manžela som spoznala ako neznámeho, čerstvo skončeného vysokoškoláka. Začínal v Armádnom umeleckom súbore. Ja som už v tom čase pracovala. Práve som sa vrátila zo zahraničia a našla som si doma prvú prácu. Po skončení vysokej školy som si totiž ešte predĺžila pekné časy a odišla som do Nemecka. Po pol druha roku som si povedala: A stačilo. Prišla som naspäť. Jeden víkendový večer, keď som už bola doma v pyžame, mi zavolala priateľka, že jej kamarát oslavuje vo väčšej spoločnosti narodeniny a prosila ma, nech idem s nimi, aby mala byť s kým, keď sa on bude musieť venovať gratulantom. Veľmi sa mi nechcelo, nakoniec som sa jej dala nahovoriť. Bolo to v Kolkárni pri Pasienkoch. Marián sa tam venoval šípkam, vo chvíli, keď sme tam dorazili. Zaujal ma, ale vtedy mi ani na um nezišlo, že to bude muž môjho života. S tou partiou sme sa potom stretávali. Až po dobrom mesiaci sme si dohodli naše prvé rande. Malo byť pod známymi zvončekmi pred vtedajším bratislavským Priorom, v centre mesta. Ja som tam prišla a čo nevidím? Majo tam bol s nejakou slečnou! Stretol kamarátku z Česka, ktorá išla okolo úplnou náhodou a, samozrejme, sa pri ňom pristavila. Potom s nami išla  na kávičku do jedného podniku, kde sa schádzali väčšinou študenti VŠMU a herci. Spomínam si, že tam bolo veľa ľudí a ja som sa cítila nesvoja. Takže, také bolo naše prvé rande, v trojici! (Smiech)

Potom ste randili dlhých deväť rokov. Nebolo to pridlho?
Niekto sa k svadbe odhodlá aj po pár mesiacoch, nám to trvalo deväť rokov, kým to klaplo. Náš vzťah často pripomínal typickú taliansku domácnosť. Za tých deväť rokov sme si prežili veľa skúšok života. Boli aj ťažké časy, po šiestich rokoch sme sa dokonca rozišli. Nevydržali sme však dlho bez seba.

Tomu sa hovorí, že ste si boli súdení, nie?
Asi áno. My sme mali mať dokonca už raz svadbu, ktorá sa napokon neuskutočnila. Mali sme vybratý aj priestor a ja i šaty v Prahe. Napokon z toho nič nebolo. Keď som pred dvomi rokmi opäť oznámila rodičom, že bude svadba, pozerali sa na mňa naozaj neveriacky. Aj naši kamaráti reagovali podobne. V podstate každý čakal, ako to vlastne tentoraz dopadne. Nakoniec, ako viete, svadba bola, a bola úžasná.
 
Ako je vám, keď je Marián fyzicky v kontakte s partnerkami, či už v televízii, alebo v divadle? Neprekáža vám to?
Viete čo? Nie! Keď sa má niečo stať, tak sa stane. To je jedno, či to vidíte, alebo nie. Ja som vždy vedela, čo manželova práca prináša a plne to akceptujem. Aj toto k tomu patrí. Keby som sa tým mala zaoberať a trápiť sa, asi by som sa zbláznila.

Ako to doma manžel komentuje?
Takmer vôbec. My to doma nerozoberáme. Málokedy o tom hovoríme. Nepociťujem žiarlivosť. Hoci na druhej strane priznám, na predstavení, v divadle je to trošku iné. Vtedy ma sem-
-tam trochu pichne pri srdci... ale to je o láske, nie o žiarlivosti.

Neraz ste celé dni sama. Nemáte potom chuť na nejaký úlet a nedožičíte si napríklad hriešne drahý nákup nejakej módnej vychytávky či zmeny účesu?
(Smiech). Momentálne na žiadne úlety nemám čas a úprimne povedané, nikdy som ani neobľubovala hriešne drahé nákupy. Je pravda, že ocinka máme skoro stále v práci, ale ja mám ustavične čo robiť. Celý ten čas, čo som doma, sa točí okolo  dvoch najdôležitejších chlapov môjho života. Ak je veľký v práci, malý a jeho svet mi zaberie všetok čas. Okrem starostlivosti o Filipka mi odoberajú veľa času vybavovačky okolo prerábania nášho bytu. A keďže máme okolo seba aj veľa iných detičiek, pravidelne sa spolu stretávame a podnikáme spoločné kočíkové nájazdy na bratislavské parky. Tieto mamičkovské aktivity ma absolútne napĺňajú a robia šťastnou. Žiadne vychytávky k môjmu životu nepotrebujem. Ani po nich netúžim.

Pred naším stretnutím som si vyhľadala na internete vaše meno a vyšlo pri ňom: lízing, autá... máte pre krásneho štvorkolesového tátoša slabosť?
Nie! Ale ak potrebujete lízing, vybavím dobrý a hneď (Smiech). Do materskej som pracovala v lízingovej spoločnosti. A auto? To beriem ako potrebnú vec, ako dobrý dopravný prostriedok, ktorý mi uľahčuje život. Auto by malo byť predovšetkým bezpečné. Teraz si to uvedomujem ešte viac, keď doň vkladám Filipka. Už keď som bola tehotná, pociťovala som na sebe, že si za volant sadám s oveľa väčším rešpektom, ako kedykoľvek predtým. Už nemám zodpovednosť len sama za seba. O to viac ma čertí bezohľadnosť iných vodičov. Bohužiaľ, mám pocit, že je to fenomén bratislavských križovatiek.

Za Filipka ste nedostali od manžela nejaké príma „poršátko“?
Dostala! Je, samozrejme, červené, má štyri kolieska a zmestí sa doň iba Filipko. Vyberali sme ho spolu s manželom. Sama hovoríte, že sme vybrali pekné. Môžete doň vložiť prebaleného Filipka. Ja si na našom prvom „poršátku“, kočíku pre Filipka, cením najmä to, že je praktický. Všade sa s ním dostaneme a zmestí sa mi do auta.

Ako plánujete prežiť leto?
Ešte sme sa nerozhodli, kam vyrazíme. V každom prípade budeme brať ohľad najmä na nášho drobca. Tešíme sa najmä na to, že si užijeme spoločné chvíľky ako normálna rodina. Už sa neviem dočkať.

Kde a ako najradšej relaxujete?
Keď sme nemali Fifiho, tak sme relaxovali obaja s manželom najmä pri petangu, skvelej hre. Ja mám teraz prestávku, ale dúfam, že si ho práve toto leto zahrám aspoň symbolicky. V súčasnosti nie je na relax veľa času. Večer som unavená, takže padám mŕtva do postele. Majo je často vyčerpaný z práce... no je fakt, že keď sa pozrieme na malého, opadne z nás všetka únava. Naše malé zlato je najkrajší životobudič.

Predsa len, dáte si napríklad spoločnú dobrú večeru?
Spoločnú večeru sme už dávno nemali. Už sa teším, kedy niekam vyrazíme. Dobrú večeru si však vieme dopriať aj doma. U nás varí prevažne manžel. Veľmi ho to baví a myslím, že pri tom aj relaxuje. A varí naozaj božsky. Moje varenie je v podstate obmedzené od roku 1999, keď som Maja spoznala. Ale variť, samozrejme, viem. Určite sa to už čoskoro zmení. Bude to vtedy, keď začnem Filipka prikrmovať. Zatiaľ ho stále dojčím. Sama ste videli, aký má skvelý apetít. Veľmi ma to teší.