Šaty sú ako jedlo

Aňa Geislerová (34) nepodlieha módnym vlnám, len svojsky kombinuje staré šaty s novými. „Keď mám chuť na kraťasy, znamená to, že som v kríze,“ priznala v rozhovore herečka, ktorá navrhla vlastnú kolekciu šiat.

[diskutujte o článku]

15.07.2010

Ako k tomu vlastne došlo, že navrhujete šaty pre módnu značku?
Tento nápad dostala jedna zahraničná firma, ale keď som už mala nakreslenú viac než jednu kolekciu, od dohody so mnou odstúpila. Bolo mi to ľúto aj preto, že dievčatám, s ktorými hrávam volejbal, som sľúbila navrhnúť dresy. Keď som im povedala, že z toho nič nebude, jedna z nich sa ozvala, že sa spýta brata, ktorý vlastní licenciu na módnu značku, či by sa na moje návrhy nepozrel. Na prvej schôdzke sme iba zisťovali, čo chcem ja, čo on, a keď sme sa na tom zhodli, súhlasil, že mu ich môžem ukázať. No a tak sa začala naša spolupráca.

Nemali ste problém navrhovať šaty z technického hľadiska? Vedeli ste ich napríklad nakresliť?
Nakreslila som ich tak, ako som vedela, ale pretože som chcela, aby boli pekné aj z výtvarnej stránky, poprosila som moju sestru Lelu, výtvarníčku, aby ich prekreslila. Ale na moje prekvapenie jej krásne kresby, ktoré mali úžasný pohyb, tváre, figúry, vo firme prekreslili späť do jednoduchých liniek, aby bolo jasné, kde je vrecko, kde zips, kde šev, a mohli podľa toho vyrobiť strih. Pochopila som, že takto to zvládnem nakresliť aj sama. Mrzí ma len, že neviem robiť strihy, ale uvažujem o tom, že sa prihlásim na kurz šitia, aby som sa naučila v tomto smere aspoň základy.

Spája vašu kolekciu jedna idea?
Skôr viacej ideí, pretože ako som kreslila, postupne som dostávala nové nápady a varianty. V závere som si však uvedomila, že som navrhla kolekciu pre ženu, ktorá chce byť nenápadná, ale takým spôsobom, aby si ju všetci všimli. V podstate pre ženu, ktorá v sebe veľa skrýva, ale šatami mnohé z toho naznačuje. 

Inšpiroval vás pri tvorbe aj niekto konkrétny?
Napríklad moje dve babičky, presnejšie – od jednej šaty a od druhej kabát, ktorý si dala ušiť ešte pred vojnou, ale jeho starý dizajn mi pripadá stále úžasný. Dúfam, že aj kabát, ktorý som podľa neho navrhla, si ľudia pár rokov nechajú v skrini.

Včlenili ste do svojej kolekcie aj nejaký typický motív, ktorý sa opakuje vo viacerých modeloch?
Je ním holubica, ktorá mi vletela do mysle celkom spontánne. Asi preto, že symbolizuje slobodu ducha, ktorú si tak cením. Holubicami sme potlačili látku, ktorá sa objavuje v celej kolekcii. A jedna prastará výšivka.
 
Navrhli ste aj vlastné gombíky a iné detaily...
Áno, aj na gombíkoch sú holubice a okolo nich letiace šípy – akoby to boli duše, ktoré unikajú nástrahám. Navrhla som i ťaháčiky na zipsy v tvare ruky so srdcom na dlani. Myslím si, že moja kolekcia je retro a súčasne romantická.
V podstate som navrhla šaty, ktoré by som chcela nosiť, ale nemala som si ich kde kúpiť.

Aké sú – na bežné nosenie alebo spoločenské?
Sú veľmi prosté a nositeľné. Nenájdete tam žiaden extravagantný kúsok, kvôli ktorému by ste sa museli psychicky pripraviť, aby ste si ho dokázali obliecť.

Vy sa neobliekate slepo v duchu módnych trendov, ale máte svoj vlastný štýl. Bolo by vám proti srsti obliecť si to, čo nosí väčšina a zapadnúť do davu?
Myslím, že nie, ale nikdy mi to nenapadlo. Kormidlujem totiž medzi tým, čo si môžem obliecť a čo nie. Niektoré nedostatky si buď nahováram, alebo ich naozaj mám a potrebujem ich skryť. No iné časti tela si zase dovolím poodhaliť.

Obliekate sa teda najmä prakticky?
Skôr podľa nálady. S oblečením je to podobné ako s jedlom – raz máte chuť na sladké, inokedy na slané, raz siahnete po romantických šatách, inokedy po nohavicovom kostýme... Pre mňa je móda hlavne o prežívaní sveta.

Sú vašou slabosťou nejaké typy šiat, ktoré vždy musíte mať v šatníku, a keď sa vám ošúchajú, kúpite si podobné?
Milujem rôzne druhy nohavíc, napríklad aj čierne pánske nohavice.
Rada ich kombinujem s bielou košeľou – čím belšia a novšia, tým lepšie, takže si ich musím neustále kupovať. Mám rada aj obrovské svetre a roláky. „Ségra“ sa mi stále posmieva, že v detstve mi pre moju vášeň k rolákom hovorili Roláčik. Už na fotke z oslavy mojich druhých narodenín som v upätom roláku.

Aj ako malé dievča ste sama rozhodovali, čo si oblečiete?
Nedokážem si úplne vybaviť, aký som mala vtedy vzťah k oblečeniu. Pamätám si však, že mama sa do toho, čo si oblečiem, nejako násilne neangažovala. Ale plietla aj šila nám. Vybavuje sa mi, ako sme s mamou a dvomi súrodencami išli mestom a zrazu povedala, že nás prezlečie, vošla s nami do obchodu a kúpila nám nové šaty. Ako výtvarníčka vtedy dosť dobre zarábala na veľkoplošných mozaikách, tak si mohla dovoliť nakúpiť nám aj oblečenie značky Benetton v Tuzexe. Nebola však módou posadnutá, vo vzťahu k nej len realizovala svoju bezprostrednosť a hravosť.

A vy uprednostňujete kvalitné značky alebo nakupujete aj v „sekáčoch“?
Bavia ma kombinácie drahého oblečenia s lacným, vážneho so šialeným. Páči sa mi, keď mi z kabelky Luis Vuitton trčia detské plienky a paradajky, lebo také kontrasty sú pre mňa na móde najzábavnejšie. Nedávno som kúpila v „sekáči“ skvelé šaty staršieho ročníka. Očividne dlho ležali v skrini, lebo som ich musela dvakrát oprať, aby som ich zbavila nepríjemného odéru. S kvalitnými topánkami a kabelkou však pôsobia superluxusne. Móda skrátka nemusí byť o peniazoch.

Ako obliekate svoje deti, Bruna (6) a Stellu (3)?
Keď syn povie, že niečo si obliecť nechce, tak mu to nevnucujem. Napríklad nemá rád lebky na tričkách a má rád najmä saká. Keď sa náhodou oblečie sám, tak veľmi pekne. Stella je zaujímavá osobnosť, čo sa módneho vkusu týka. Keď ma predbehne a vyberie si šaty sama, niekedy len čumím. Minule sa obliekla celá do bieleho a veľmi jej to svedčalo. No niekedy si proste navlečie všetko, čo má značku Hello
Kitty. Príliš to neriešim, iba pokiaľ je vyložene nutné, aby boli deti oblečené v nejakom duchu, tak sa s nimi dohovorím.

Obdivujete módny štýl nejakej osobnosti?
Momentálne som úplne zamilovaná do módnej návrhárky Kláry Nademlýnskej. Ona je pre mňa kráľovnou módy, pretože jej modely sú jednoduché a nadčasové. Jedno sako od nej mám už od štrnástich rokov a stále je in. Podšívka sa síce už trochu rozpadá, ale vrchná látka je stále pevná. Fascinuje ma aj to, ako sa sama oblieka. Často sa stretávame, bývame totiž v blízkosti, a tak mám odpozorované rôzne verzie jej outfitov – na prechádzku so psom, na cestu do práce, na prehliadku...

Aké verzie outfitov máte vy?
Tie moje sú skôr o psychike – silná, zúfalá, veselá, smutná... Obliekam sa podľa toho, ako sa cítim, ale šaty mi niekdy poslúžia ako mimikry. Takže občas, keď sa na seba pozriem, pýtam sa, čo sa to so mnou deje, že mám na sebe práve toto oblečenie. U mňa je zvláštnym znamením, keď si chcem obliecť „kraťasy“, pretože ich nikdy nenosím. Vtedy si uvedomím, že sa asi snažím presvedčiť o niečom, čo je úplná hlúposť. Mám chuť na „kraťasy“, znamená som v kríze.

Šokovali ste blonďavým účesom. Čo vás k nemu priviedlo?
Pocit, že som veľmi silná a veľmi krehká súčasne. V čase, keď sa mi narodila Stella, som sa tak veľmi vypäla k výkonu, že by stačilo jemné rozkolísanie, aby som sa zosypala. Nikdy som si nepredstavovala, že budem mať dve deti, ale zrazu tam boli. Uvedomila som si, že je to úžasné, no aby som to zvládla, musela som niekde v sebe vydolovať ďalších sto percent navyše. Navyše, vždy som chcela byť blondína, no nikdy som na to nemala odvahu. A zrazu som si povedala, sú to len vlasy, ktoré vyrastú, a keď sa účes nepodarí, dám sa úplne na ježka. No napokon som sa v ňom cítila veľmi dobre, ako v bojovej maske.

Prečo ste sa napokon vrátili k svojej pôvodnej farbe vlasov?
Nebavila ma ich údržba, aj to, že som sa musela líčiť, aby moja tvár dokopy s blond vlasmi nepôsobila príliš bledo.

Navrhnete ešte ďalšiu kolekciu alebo to bola jednorazová záležitosť?
Už dorábame kolekciu jar – leto 2011 a v septembri ideme vyberať ďalšie látky. Dúfam, že si ma ako návrhárku ešte chvíľu nechajú, pretože ma to veľmi baví.