Líštičky za igelitom

Režisérka Mira Fornayová (32) pracovala v Británii ako čašníčka. Obsluhovala aj na bankete, na ktorom bola anglická kráľovná. Svoj debut však nenakrútila o tejto skúsenosti. Viac ju zaujali príbehy slovenských aupairok.

[diskutujte o článku]

08.01.2010

Mira Fornayová je síce z Bratislavy, ale réžiu študovala v Prahe a Londýne. Jej filmový debut Líštičky sa odohráva v Dubline. Inšpirovali ju skutočné príbehy slovenských dievčat, ktoré odišli do Írska a Anglicka robiť aupairky, lebo si doma nemohli nájsť prácu alebo utekali pred nedoriešenými vzťahmi. Pozorovala, ako musia znášať príkoria len preto, že sú z „východu“ a ako sa niektoré snažia preniknúť do vyššej spoločenskej vrstvy cez sobáš s mužmi. Aj keď mnohí za to vôbec nestáli.

Ako sa cítite, keď sa z cudziny vraciate domov do Bratislavy?
Zvláštne, lebo byt, v ktorom sme bývali, keď som vyrastala, už nemáme a ja mám pocit, že sa vlastne nemám kam vrátiť. K otcovi a sestre idem ako na návštevu, mama žije mimo Bratislavy.
Prečo ste vlastne študovali réžiu v zahraničí a nie doma?
Pretože keď som sa zaujímala o štúdium na Vysokej škole múzických umení, pedagóg, ktorý mal viesť budúcich režisérov, sa mal spýtal, či chcem byť v živote žena, alebo režisérka. Povedala som si, že keď to považuje za nezlučiteľné, nechcem uňho študovať a prihlásila som sa do Prahy na FAMU, kde akurát otváral ročník známy filmový režisér a scenárista Jaromír Jireš.

Nesplnila škola vaše očakávania, keďže ste po jej skončení ešte pokračovali v štúdiu v Anglicku?
Som hlavne filmárka a po FAMU som hľadala ďalšie impulzy a najmä tému na debut. Chcela som ísť do iného prostredia a oťukať sa v inej kultúre. Mám rada svoju krajinu, ale to neznamená, že z nej nevyleziem.
Aké to je byť ženou a režírovať filmy?
Ešte nemám deti, ale vidím, že moje kamarátky od fachu to zvládajú aj s nimi, lebo majú dobrých mužov, ktorí im pomáhajú aj v domácnosti. Navyše, filmový priemysel už nemá toľko peňazí ako mal v deväťdesiatych rokoch, takže asi muži režiséri odchádzajú do reklamných agentúr zarábať peniaze, aby uživili rodinu, a filmy robí čoraz viac žien. Rozdeľovanie filmov na ženské či mužské je však podľa mňa úplne zbytočné. V Španielsku napríklad presadili zákon, že keď sú dva rovnako dobré projekty, podporu dostane ženská režisérka. Neviem, či je to správne. Podľa mňa by o tom nemalo rozhodovať pohlavie a mali by podporiť obidva projekty, keď sú dobré.

Svoj debut ste pomenovali Líštičky po líškach, ktoré v ňom vidíme hrabať sa v košoch na smeti veľkomesta. Naozaj ich tam vídať?
Áno. Po Dubline naozaj pobiehajú líšky a živia sa jedlom zo smetísk. Napríklad k Londýnu sa líšky priblížili v tridsiatych rokoch, keď v okolí mesta postihla králiky choroba, čím sa narušil potravinový reťazec. Potom sa mesto rozrástlo a mestské líšky sa stali jeho súčasťou. Líšky sa vedia rýchlo prispôsobiť novej situácii a tie mestské sa živia tým, čo vyhadzujeme a nepotrebujeme. Podobne ako väčšina našincov, ktorí prichádzajú na Západ a robia prácu, ktorú žiadny Ír či Angličan za tie peniaze nezoberie.

Ako vám napadlo spracovať tému slovenských aupairok?
Mám rada filmy o obyčajných ľuďoch. A keďže pred štyrmi rokmi, keď som odišla študovať do Anglicka, kde bolo veľmi veľa slovenských aupairok, táto téma bola na dosah. Začala som sa s nimi stretávať. Zozbierala som niekoľko desiatok príbehov, ľutujem len, že som ich nenakrúcala, iba zapisovala.

Prečo odišli do cudziny?
Túžili zažiť niečo nové, naučiť sa reč, no mnohé aj unikali po rozchode s priateľom a chceli si prevetrať hlavu. Alebo preto, že si nevedeli nájsť prácu, a preto sa nemohli osamostatniť od rodičov. V každom prípade riskovali zmenu.

Pomohla im?
Dievčatá, ktoré tam doslova utiekli pred nejakým nedoriešeným vzťahom či problémom, zistili, že pred ním neutečú a kým ho nevyriešia, nebudú mať pokoj. Ostatným však väčšinou zmena pomohla. Mnohé z nich prišli z malých dedín a miest do veľkomiest, získali väčšiu odvahu a šmrnc. No najmä sa naučili cudzí jazyk, našli si nových priateľov a postavili sa na vlastné nohy. Mnohé sú tam také šťastné, že tam ostali napriek tomu, že nerobia svoju profesiu. Zhodou okolností je to čiastočne aj prípad Rity Bancziovej, ktorá hrá v mojom filme staršiu sestru hlavnej hrdinky. Je to maďarská Slovenka, ktorá vyštudovala herectvo na VŠMU, ale po skončení odišla do Írska. Domov sa túži vrátiť, aj keď už čiastočne zakorenila v Írsku. Akokoľvek sa rozhodne, verím, že sa ešte bude venovať herectvu, lebo je skvelá.

V Líštičkách sú scény, v ktorých zamestnávatelia kontrolujú cudzinkám pred nástupom do práce nechty a jednu vyhodia pre ich červenú farbu. Neprekáža našim dievčatám, keď sa k nim cudzinci správajú ako k menejcenným?
Keďže nevedia dobre reč, zo začiatku im neostáva iné, len robiť práce, ktoré sú horšie platené a často majú nadriadených, ktorí od nich nie sú oveľa lepšie platení. A tak si vŕšia osobnú frustráciu na ľuďoch, ktorí nemajú možnosť brániť sa. Mala som pocit, akoby naše dievčatá od miestnych ľudí oddeľovala neviditeľná igelitová vrstva len preto, že boli cudzinky. Pritom Íri sú krajina s ďalekosiahlou históriou migrantov, podobne ako Slováci, no tak ako oni k nám, aj my sa často podobne správame k Ukrajincom, ktorí k nám prichádzajú za prácou. Akoby sme zabudli, že sme na tom nedávno boli podobne. Nie všetci pracujúci cudzinci však majú len zlú skúsenosť. Napríklad postava Tiny v Líštičkách pracuje v realitnej kancelárii, takže jej sa ten igelit podarilo pretrhnúť.

Aj vy ste sa v Anglicku živili brigádami, dokonca ste vraj obsluhovali anglickú kráľovnú.
Iba som s ňou bola v jednej miestnosti. Mala, samozrejme, vlastných čašníkov. V Londýne sú však čašníci väčšinou migranti. Niektorí sú však na to hrdí, lebo obsluhujú aj celibrity a stávajú sa tak neviditeľnou súčasťou sveta slávnych.

Vo filme ukazujete, že niektoré slovenské aupairky sa snažia preraziť do vyššej spoločenskej triedy len tým, že ulovia niekoho miestneho.
Preto nemusíte cestovať do Anglicka ani do Írska, stačí sa prejsť po Bratislave. Akurát v cudzine majú niektoré Slovenky na muža menšie požiadavky, ako by mali doma. Najpodstatnejšie totiž je, že je cudzinec a ak je navyše bohatý, nie je čo riešiť. Neviem, či sa to dá nazvať šťastím.

Scenár k najnovšiemu filmu píšete v Berlíne. Prečo?
Hlavne preto, že som naň dostala štipendium od Nipkow programu, ktorý poskytuje granty pre profesionálov z oblasti audiovizuálnych médií a mám tam dobré pracovné zázemie.

Ako sa vám tvorí v cudzom meste?
Výborne, lebo tam mám pokoj na tvorbu. V Berlíne mám síce aj priateľov, no nie je ich až tak veľa, a tak sa mi ľahšie uniká, keď potrebujem.

O čom píšete?
To ešte nechcem prezrádzať. Môžem iba prezradiť, že sme so scenárom vyhrali cenu Tibora Vichtu a že nás ako jediný slovenský projekt v historii Berlinale vybrali na koprodukčný trh. Z pomedzi zhruba 400 projektov sme sa dostali medzi víťazných 35 a veľmi sa tešíme.

Je pre vás podstatné presadiť sa v cudzine?
Pre mňa nie je v živote na prvom mieste kariéra, ale vzťahy, poznanie a zážitky. Veľa cestujem, takže akoby som mala viac domovov. Môj debut bol koprodukciou Slovenska, Česka a Írska, môj ďalší projekt však určite nakrútim doma a verím, že tentoraz s väčšinovou účasťou Slovenska.

Váš film nevyvoláva práve príjemné pocity, aj hlavná hrdinka je dosť nesympatická. Bol to zámer?
Ak sa o filme povie, že bol pekný, zdá sa mi to málo. Chcela som vyrozprávať jeden z mnohých príbehov našich dievčat v zahraničí a nechcem tvrdiť, že všetky príbehy sú také drsné a tragické. Niekedy je však nutné ukázať temnejšiu stránku veci, aby sme si uvedomili aj tú svetlú, ktorú si treba vážiť. Líštičky vyvolávajú diskusiu nielen na tému migrantov, ale hlavne diskusiu o zodpovednosti za vlastný život. To ma veľmi teší, lebo svoje šťastie máme každý vo vlastných rukách.