Zamestnanie: lobistka

Keď sa povie lobing, automaticky nám napadne niečo nelegálne. Natália Tarasovová (35) je lobistka a vôbec sa tým netají.

[diskutujte o článku]

17.07.2009

V našich končinách je lobing ešte stále synonymom úplatkov a kdejakých čudných praktík, často hraničiacich so zákonom. „Tu to vôbec nie je o obálkach. Aspoň ja o tom neviem,“ pripomína so zvláštnym dôrazom žena, ktorá v Bruseli lobuje legálne. „Mám však radšej, ak sa moje povolanie nazýva presadzovaním záujmov.“ 
Pri káve v jednej z mnohých bufeto-reštaurácií bruselského europarlamentného bludiska mám z otvorenej bezprostrednosti a ústretovosti pocit, akoby sme sa poznali už roky. A hoci to Natália určite tak nevníma, ja po niekoľkých hodinách strávených v jej blízkosti viem, že v spojení s neodmysliteľným úsmevom sú to práve jej osobné zbrane, ktorými ovplyvňuje tých, ktorých potrebuje.

Umenie zaujať

S profesionálnym lobistom som sa prvýkrát stretol vari pred piatimi rokmi, tiež v europarlamentnom bufete. Pri káve pozoroval dianie v členitej miestnosti a na otázku, či si môžem prisadnúť, len nemo prikývol. Na krátku chvíľu nás vtedy zblížila slovenčina. Keď sa rozhovoril, vyšlo z neho, že vraj čaká na nejakého poslanca, ktorému chcel predniesť pripomienky k zákonu. Tváril sa tajomne, neprezradil ani, pre koho pracuje. „Základom tejto práce sú informácie a umenie zaujať. Niekedy tu trávim celé hodiny vyčkávaním na konkrétneho človeka, ktorý môže pomôcť pri presadení predstáv tých, ktorých zastupujem. Často mám čas, len kým prejde cez chodbu, aby som mu povedal podstatu toho, o čo sa snažím. Ak zaujmem a dohodne si so mnou ďalšie stretnutie, je to úspech,“ rozprával mi vtedy mladý muž. Potom sa stratil medzi ľuďmi v oblekoch a bielych košeliach, ktorí spoza zasklených a antikorových stien riadia život v Európskej únii.
Byť lobistom v Bruseli teda znamená ovplyvňovať najmä legislatívu, nie konkrétne zákazky. Natália v hlavnom meste Európskej únie presadzuje záujmy Prešovského samosprávneho kraja. Kraj ju platí nielen za to, že bruselských byrokratov, poslancov i rôznych ďalších vplyvných ľudí presviedča o tom, čo jej „zamestnávateľ“ potrebuje, ale aj za informácie, ktoré z tamojších kuloárov získa. „Byť pripravený v predstihu znamená väčšiu šancu presadiť svoj projekt,“ zdôrazňuje sympatická Natália.

Rozhoduje vrátnik

Nájsť v Bruseli lobistu nie je až také ťažké. Ak chcú totiž svoju prácu na pôde parlamentu robiť oficiálne, musia byť registrovaní. S registráciou sa bez problémov dostanú do budovy parlamentu, kde striehnu na poslancov či úradníkov.
Centrálna evidencia európskeho parlamentu obsahuje momentálne viac ako 2 600 mien ľudí, ktorí tam zastupujú vyše 1 600 organizácií. Svojich zástupcov tam má napríklad aj Google, Amnesty international či Coca-cola. 
Natália je tiež evidovaná lobistka. To znamená, že má viacero vstupných kariet, ktoré ju oprávňujú na vstup do budov bruselských inštitúcií. „Žltú mám do výboru regiónov, hnedá je do budovy Európskeho parlamentu a modrá zasa do Európskej komisie. Je to taký galimatiáš, no niekedy je to aj dobre,“ hovorí a pokračuje: „Minulý týždeň ma napríklad pracovníci bezpečnostnej služby na hnedú nepustili do parlamentnej budovy, lebo bol takzvaný biely týždeň, keď sú europoslanci doma. Vytiahla som však žltú a bolo po probléme.“ A s úsmevom dodáva, že aj tu je najdôležitejší vrátnik.

Každý po svojom

Lobing je podľa Natálie dlhodobá práca. Veď prijatie jednej smernice, ktorá ovplyvní život v celej únii, trvá i tri roky. „Zasadanie Európskeho parlamentu – to už je vrchol, ktorý na pripravenom zákone nezmení takmer nič. To predtým je dôležité,“ vysvetľuje. Preto je pre ňu nevyhnutné sledovať, čo sa deje už v parlamentných výboroch a pracovných skupinách. Európske nariadenia sa totiž pripravujú predovšetkým v nich.
„Ja v bufete nevysedávam,“ smeje sa Natália, keď jej spomeniem svoju dávnu príhodu s lobistom, a rozrozpráva sa o rôznych druhoch lobistov, ktorých je v Bruseli požehnane: „Takí ochranári zvierat či životného prostredia svoje požiadavky najradšej tlmočia cez médiá. Tí si dokážu ľahnúť i nahí pred parlament, aby presadili zákaz zabíjania tuleňov. To, čo chcú, vykričia verejne. Na rozdiel od kolegov zastupujúcich nadnárodné koncerny, ktorých tu, v parlamentnej budove, takmer ani nevidno. No a potom sme tu my, čo zastupujeme záujmy regiónov. Takí normálni...“

Ťažké začiatky

V Bruseli je Natália už šiesty rok. „Trvalo trištvrte roka, kým som sa tu zorientovala a etablovala, tri roky som nemala voľno,“ vraví o ťažkých začiatkoch žena, ktorá bola v Bruseli jednou z prvých vyslancov slovenských krajov. Donedávna, kým Belgičania neotvorili pracovný trh, musela mať napríklad aj pracovné povolenie.
„Dôležitých“ učila Natália spočiatku najmä to, kde ten „jej“ kút sveta vôbec je, čo v ňom nájdu, aké má špecifiká a čo potrebuje zohľadniť v prijímaných nariadeniach. Eurolídrov napríklad dlho presviedčala o tom, že pre prešovský región je výhodnejšie, ak pomoc z eurofondov dostane priamo, ako by to mala prerozdeľovať naša vláda. Za svoj najväčší úspech považuje Natália to, že vďaka získaným informáciám sa jej kraju podarilo z Európskej investičnej banky získať výhodný úver na opravu ciest. „Boli sme prvý kraj na Slovensku, ktorému sa to podarilo. Šlo o 1,3 miliardy korún a za tie už je niečo vidieť,“ raduje sa. 
Roky v Bruseli jej rozšírili nielen okruh známych, ale aj jazykové znalosti. Okrem angličtiny si osvojila aj francúzštinu a rozumie už aj flámsky, čo je tiež úradný belgický jazyk.

Nežije nadštandardne

Natália si život v Bruseli pochvaľuje. Vraj sa v centre diania, ktoré ovplyvňuje život i v tej najzapadlejšiej obci Európskej únie, vždy niečo deje. Musí sa však zmieriť aj s neustálym cestovaním medzi Bruselom, Košicami, kde býva,a Prešovom, kde má slovenskú pracovnú základňu. „Doma vlastne nie som ani na jednom mieste,“ uvažuje nahlas. 
Výsledky svojej práce predkladá v hodnotiacich správach zastupiteľstvu Prešovského kraja, ktorý ju za lobing platí. „Mám určený plat, ktorý je mierne nad belgickým priemerom,“ prezradí všeobecne. Priemerná mzda v Belgicku je 2 100 eur, ale prenájom malého bytu v Bruseli vychádza aj na tisíc eur. „Život legálnej lobistky naozaj nie je výnimočne nadštandardný,“ zasmeje sa Natália a už sa dvíha za povinnosťami. K tým patria totiž aj recepcie či prezentácie krajov. „V menej formálnom prostredí je rozhovor bezprostrednejší, nehovoriac o tom, že sa tam dá stretnúť s mnohými ľuďmi, ktorí sú inak nezastihnuteľní,“ vraví s milým úsmevom. Dnes je na rade prezentácia, ktorú pripravili Chorváti. Pôjde tam. Možno tam bude niekto dôležitý.