Žijeme spolu aj bez seba

Speváčka Dara Rolins (37) nám exkluzívne porozprávala o svojich veľkých plánoch do budúcnosti.

[diskutujte o článku]

06.07.2010

Odmietli ste finančne zaujímavé ponuky do Let’s Dance a Talentmánie. Zato sa čoskoro objavíte v nízkorozpočtovej českej rozprávke. Ste na tom finančne už tak dobre, že sa iba bavíte?
To určite nie, aj keď je pravda, že v šoubiznise som už tak dlho, že si ponuky môžem vyberať. A čo sa týka rozprávky, je síce nízkorozpočtová v rámci honorárov, ale je to veľkolepý projekt, čo sa týka techniky. Doviezli ju až z Londýna. A hlavne je to krásna vec, ktorú režíruje
F. A. Brabec. Nielen on, ale aj hviezdne obsadenie ako Eliška Balzerová, Jana Krausová, Lucie Bílá či Karel Roden sú pre mňa zárukou kvality. Ináč by som do toho nešla.

Kedy sa učíte scenáre?
Nie je to potrebné, pretože nehovorím takmer nič, iba spievam. Hrám pani učiteľku, ktorá má na starosti asi dvadsať detí, a zaspievam si tri pesničky. Pre mňa to bolo náročné skôr v tom, že som päť dní vstávala ráno o siedmej a bola až do večera v Písku, kde sa rozprávka natáča.
 
Po akom čase ste sa opäť ocitli pred kamerami ako herečka?
Naposledy som si zahrala v Jakubiskovom filme, keď som mala pätnásť, takže pred kamerou som stála pred vyše dvadsiatimi rokmi. Teším sa z toho. Je to príjemná zmena a pre mňa opäť nová skúsenosť. 

Ide vraj o prvý hraný 3D film. Už ste sa aj videli na plátne?
Áno, je to veľmi vtipné, pretože v Písku na námestí je obrovský stan s veľkou obrazovkou a asi päťdesiatimi 3D okuliarmi. Po každej klapke sa všetci natlačíme do stanu, nasadíme okuliare a sme ako v kine.

Neľutujete spätne, že ste odmietli skvelú finančnú ponuku do Let’s Dance?
Ani minútu, aj keď priznávam, že ponuka bola naozaj veľmi lákavá. Neťahá ma to k spoločenským tancom, nie je mi to jednoducho blízke. Dávam dole klobúk pred každým, kto do toho išiel, ide v každom prípade o náročnú disciplínu. Ďalšia vec je, že ľudia, ktorí vedia tancovať, to majú s učením sa nových vecí ťažšie, takže to nie je výhoda, ako si všetci myslia. Mám svoj štýl, som popísaný papier. Nehovoriac o tom, že by som tancu musela venovať veľa času. Keďže som perfekcionista, viem, že by ma to totálne zožralo, a to si nemôžem dovoliť. Laura je totiž na prvom mieste, spievanie na druhom a na to ostatné už zostáva naozaj iba minimum času. Musím s ním narábať veľmi rozumne.

Nie ste len výborná speváčka, ale aj biznismenka, prekvapujúce preto je, že hneď nato ste odmietli ďalší zaujímavý projekt Talentmániu.
Tak tu sme sa k otázke peňazí ani nedostali. Ponuka moderovať program ma neoslovila. Som súdna a ísť do niečoho, kde ma budú porovnávať s kráľovnou Adelou Banášovou, nie je nič  príjemné. Každý nech robí to, čo vie...

Nezlomili by vás naozaj ani veľké peniaze?
Peniaze sú, samozrejme, podstatnou zložkou každej mojej aktivity, ale nemajú posledné slovo. Pri rozhodovaní je dôležitých hneď niekoľko faktorov. Našťastie, po tých rokoch, čo som v šoubiznise, si môžem dovoliť taký luxus, ako je odmietnutie finančne zaujímavého projektu.

Nie je to o tom, že sa chcete vo veľkom venovať podnikaniu?
Asi je potrebné deliť všetko spravodlivo... Vždy keď príde veľká ponuka, zvažujem. Prvotný je vnútorný pocit. Veľmi zohľadňujem to, čo mi hovorí srdce. A keď občas zaváham a niekto mi povie: Nechceš si to aspoň rozmyslieť?, vyhodím si na stôl všetky dôvody a popremýšľam znova. Teraz som naozaj viac rozmýšľala o ponuke mimo šoubiznisu.

Hovoríme o nábytku, s ktorým máte v pláne začať podnikať?
Uvažovala som nad tým už dávno. Konkrétne od vás som dostala pred vyše rokom v rozhovore otázku, či by som nechcela svoje meno speňažiť v móde alebo v oblasti kozmetiky. Vtedy som síce žiadne jasné predstavy nemala, ale tušila som, že je to len otázka času. Teraz som sa dostala do životnej etapy, keď sa moja predstava veľmi skonkretizovala. Vždy som sa chcela realizovať ešte v niečom inom, pretože tak, ako hovoríte, mám v sebe biznismena a baví ma obchod v každom smere.

Rozprávali sme sa vtedy o móde a kozmetike, čo sa mi zdalo vám najbližšie. Prečo teraz nábytok?
Asi je to prekvapenie, keďže ma každý akosi automaticky spája s módou. No cesta, ktorú som si teraz vybrala, nie je až taká odlišná. Nejde síce o módny dizajn, ale dizajn nábytku, čo je veľmi podobné. A prečo nábytok? Začala som sa venovať tomu, čo mi na našom trhu akosi chýbalo. Dnes je už dosť možností, ako sa za rozumné peniaze dobre obliecť. Aj pre náročnejšie. Ale nábytok, to je problém...

Problém možno pre vás náročných...
Nehovorím len o peniazoch, ale aj o vkuse. Som v štádiu sťahovania, rekonštrukcie, búrania. Zistenie, koľko peňazí ma bude stáť hrubá stavba, bola len začiatkom môjho zdesenia. Skoro som odpadla, keď som si uvedomila, že ak by som sa riadila svojím vkusom, musela by som dať do zariadenia takmer dvakrát toľko. Páčia sa mi drahé veci a nechcem sa ich vzdať. Zároveň však nie som ochotná vyhodiť za sedačku pol milióna a potom na nej kvôli výčitkám sedieť do smrti.

Rozhodli ste sa teda, že navrhnete podobne krásne veci za polovicu?
Tak nejako... Moju značku si vzala pod krídla nadnárodná spoločnosť, ktorá pôsobí aj v Česku. Spolu s jej anglickým majiteľom a jeho pravou rukou sme my traja založili moju značku...

Asi to nebolo iba tak, že ste zaklopali na dvere nadnárodnej firmy a poprosili ich, či by ste im nemohli navrhovať nábytok?
(Smiech.) Bola to náhoda. Moja kamarátka Martina, ktorá pre túto spoločnosť pracuje, bola tá, ktorej som sa pri spoločnom obede sťažovala, aké náročné je vybrať vhodný nábytok do celého domu, keď všetko, čo sa mi páči, stojí nekresťanské peniaze. Moje trápenie ukončila vetou: „Tak si ho vymysli sama. Sadni si, nakresli, čo sa ti páči, povedz mi, akú máš predstavu a ja ťa dám dokopy s ľuďmi, ktorí ti to zrealizujú.“ Tak som sa do toho pustila a došlo to až tak ďaleko, že moja vlastná značka je na svete.

Bude niesť vaše meno?
Áno, v názve je zakomponované moje meno.

Funguje to tak, že vy navrhujete a niekto vyrába?
Áno, aj. Som art director svojej značky. Nechcem sa hrať na dizajnérku, na to sú iní. Mám jasnú predstavu, čo chcem, a talent obklopiť sa ľuďmi, ktorí mi ukážu a poradia, ako svoje predstavy realizovať. Napokon, moja hlavná vízia do budúcnosti je spolupracovať s mladými dizajnérmi. Všade vo svete dávajú veľké značky
priestor začínajúcim umelcom, len u nás je šancí stále málo. Takže v podstate by som pre mladé talenty chcela fungovať ako mecenáš, podporiť ich a dať im priestor realizovať svoje projekty pod mojou značkou.

Ale zrejme sa budú musieť trafiť do vašej predstavy...
Nebudem ich obmedzovať, aj keď, samozrejme, mám určitú predstavu a víziu o tom, akým smerom by som chcela značku viesť. Budem sa autorsky podieľať na niektorých veciach, ale rada si vyberiem aj z nápadov iných. Na jasnejšiu predstavu – ak bude na stole päť návrhov od mladých dizajnérov, bude na mne vybrať ten, ktorý zrealizujeme.

Koľko času vám nový džob zaberá?
Nábytok sa vyrába v Indonézii, Číne, látky sme boli vyberať v Taliansku, niečo sa realizuje v Česku. Je to zložitý proces, ale práve to ma na tom baví. Už dvakrát som vycestovala do Číny a teraz sa chystáme do Indonézie.

Kedy bude na trhu prvé kreslo z vašej dielne?
Nóó, v septembri by sme chceli otvoriť prvý obchod v Prahe a potom postupne aj v iných veľkých mestách po celom svete! No nebolo by to super? (Smiech.)

Bude to iba nábytok, alebo aj dekoratívne predmety?
Myslím, že je to otázka času a vývoja značky. Možné je čokoľvek vrátane tapiet, obrazov či šperkov. Neexistujú žiadne limity, a preto je to taký úlet!

V obliekaní máte špecifický štýl minimálne v tom, že sa nesnažíte nosiť to, čo majú práve všetci. V akom štýle bude váš nábytok, tiež niečo extravagantné?
Pozrite sa na mňa a pochopíte. Milujem kombinovať drahé veci s lacnými, ten kontrast, rozpor, ktorý je vo mne samej. V živote, hudbe... A rovnako tak to mám aj v dizajne. Baví ma, keď je v izbe starožitná sedačka a vedľa nej stojí funkcionalistické kreslo, stôl zo surového masívneho dreva, na stene zavesená plazma, vedľa obrazy v barokových rámoch. Viac ako čokoľvek iné je pre mňa dôležitá kvalita.

Módne časopisy ste teda vymenili za časopisy o bývaní?
Presne tak a všetci si zo mňa robia žarty. Z každej cesty zo zahraničia si teraz nosím stokilové „buchle“ o bývaní, architektúre a nábytku.

Luxusný byt v pražských Dejviciach ste predali Simone Krainovej, z domu vo Vyžlovke ste sa presťahovali do podnájmu. Čakáte teda na svoj nábytok, aby ste si kúpili vlastný dom?
(Smiech.) Asi áno, aj keď je pravda, že ja vlastne dom mám. Kúpila som ho už dávno, búram ho, prestavujem a zariaďujem už nejaký ten mesiac. Zrejme to trvá tak dlho preto, že akosi podvedome cítim, že to nie je dom, v ktorom chcem stráviť zvyšok života...

Kde teda bývate teraz?
V prenajatej vilke priamo v Prahe a mám pocit, že sa v tejto štvrti istý čas zdržím.

Radíte sa v podnikaní aj s Matějom?
Moje podnikanie ide mimo neho. On mi síce veľmi „fandí“, veci spolu preberáme, zaujíma ho všetko, čo ma nadchne, no žije v inom než dizajnérskom svete.

Pred rokom a pol ste na margo vášho vzťahu povedali, že sa spolu učíte žiť. Ako ďaleko či blízko ste tejto predstave dnes?
Ideálny stav, samozrejme, neexistuje. Čas a okolnosti vás len postupne naučia mnohé akceptovať, nekomplikovať si život viac, než je nutné. Vyhovieť si a veľmi zreteľne si uvedomiť, čo je a nie je v živote podstatné. Viem, že pre veľa ľudí nie sme práve typická  rodinka. Nám to tak vyhovuje a ja necítim potrebu nikomu nič vysvetľovať alebo nás obhajovať. Žijeme na troch adresách, vieme žiť spolu aj bez seba. Mnoho partnerov žije v jednej domácnosti, hádajú sa, nerozprávajú, dokonca spolu ani nespia. My žiadnu z týchto vecí neriešime... (smiech).

Myslíte, že takéto spolunažívanie môže dlho vydržať?
Nemá cenu to takto riešiť. Sme ako dve planéty, každá na svojej obežnej dráhe. Krúžime okolo seba, občas sa stretneme, občas minieme... Milujeme sa. Dôležité je, že už sa netrápim nad vecami, ktoré aj tak nezmením.

Samu seba ste mali možnosť spoznať v situáciách, o ktorých ste netušili, že budete musieť riešiť. 
Stane sa tak vo chvíli, keď sa zo ženy stane mama. Laura je príčinou mnohých mojich zmúdrení. Keby sme žili sami, nad mnohými vecami by som iba mávla rukou. Povedala by som si, keď to nejde, tak to nejde, chvíľu si poplakala a život by išiel ďalej.

O Matějovi je známe, že je bohém. Môžete sa na neho v súvislosti s výchovou Laury spoľahnúť?
Na milión percent. Laura ho zbožňuje a on ju tiež. Je až dojemné, aký svedomitý otec sa z neho stal. A navyše otec, s ktorým nie je možné sa nudiť. Zbožňujem všetky tie krátke filmy z ich výletov, ktoré Matěj natáča. Myslím, že to pre ňu bude raz skvelá pamiatka.

Predstavu o bývaní už máte a v hlave určite aj vysnívaný dom. Je v ňom aj Matěj?
V mojich predstavách sme jedna veľká šťastná rodina. Realizácia je tak ako všetky veľké sny náročná. A aký bude koniec tejto rozprávky? Uvidíme...